Príručka ohňa trením I. – Ohnivý luk (Bow drill)

Už som neraz písal o metóde založenia ohňa trením s použitím luku, no myslím si, že nikdy som nebol dostatočne podrobný. Preto by som v tomto článku chcel trošku detailnejšie rozobrať problematiku tejto techniky, priblížiť výber dreva, jednotlivé časti zostavy, postup prevedenia, najčastejšie chyby a zdieľať svoje doterajšie skúsenosti z tejto oblasti.
Ohnivý luk je typická severská technika. Spomedzi všetkých trecích metód je podľa môjho názoru najvhodnejšia do našich lesov. Dôvodom je hlavne fakt, že luk poskytuje obrovskú mechanickú výhodu a vďaka tomu sa zvyšuje počet druhov dreva, s ktorými sa dá založiť oheň. Bez luku, čiže vŕtaním pomocou dlaní, musíte použiť tie najlepšie materiály a tým sa výber drevín podstatne zužuje.

Bow drill je dôležitá zálesácka zručnosť, vďaka ktorej človek dokáže založiť oheň pomocou materiálov nazbieraných priamo v prírode. No sú na to potrebné aspoň dva dôležité predmety alebo nástroje, ktoré by však vo výbave zálesáka nemali nikdy chýbať – Nôž a pevný povraz. Samozrejme, dajú sa v prírode nahradiť, no to je už vyšší stupeň zručnosti a vyžaduje si to oveľa viac času a prípravy. Ak vám navlhli zápalky, no máte nôž a povraz, tak sú vaše šance na založenie ohňa v prípade, že dobre ovládate túto techniku celkom priaznivé. A ak by ste poprípade mali pri sebe malú sekerku, či pílku, tak to vaše prípravy podstatne uľahčí.

VÝBER DREVA
Je kľúčový faktor pri všetkých trecích metódach. Váš konečný úspech závisí v prvom rade na schopnosti správne určiť a vybrať vhodný druh dreva. Musí to byť mŕtve, suché a predovšetkým mäkké drevo. Priamo na mieste sa dá urobiť jednoduchý test nechtom. Odrežte z dreva šupinu a na rovnej plôške skúste zaryť nechtom. Ak v dreve ostane odtlačok nechta, je vyhovujúce.

Ale pozor, drevo nesmie byť spráchnivené! So spráchniveným drevom nedosiahnete potrebné trenie, len sa prevrcete naskrz a získate iba kôpku sivého, nezhoreného prášku. Pri teste nechtom na spráchnivenom dreve je odtlačok výrazne hlboký, vtedy viete, že ho môžete zahodiť.

Po množstve experimentovania s rôznymi druhmi dreva som si zostavil rebríček u nás bežne sa vyskytujúcich drevín, ktoré považujem za vhodné na oheň trením:

1.Vŕba
2.Topoľ
3.Lipa
4.Jelša
5.Lieska
6.Borovica

Podľa môjho názoru je najlepšia vŕba. Hneď za ňu by som zaradil topoľ. Niekto iný by napríklad mohol dať na prvé miesto tiež výbornú lipu, no na môj vkus je až príliž mäkká a jej ďalšou nevýhodou je, že v prírode vďaka tomu veľmi rýchlo zhnije a málokedy sa nájde vhodný, nespráchnivený kus. Lieska svojimi dlhými a rovnými výhonkami poskytuje perfektné vrtáky. Drevo z popínavých rastlín ako napríklad brečtan či plamienok je tiež výborné, no len zriedka sa dá nájsť v prírode už suché. Môžete ho však vysušiť doma a vyrobiť si dosku do zostavy, ktorú budete nosiť so sebou.

Pamätajte, že v tvrdom lese s výskytom hraba, duba a buka môžete len ťažko nájsť vhodné drevo na založenie ohňa trením, možno ojedinele liesku. V takomto lese je rozumné zamieriť k okraju porastu kde zvykne rásť rakyta (vŕba rakytová) a osika (topoľ osikový). Ak sa vám nedarí nájsť vhodné drevo, vydajte sa smerom k vode. Tie najlepšie dreviny sa vyskytujú najmä v blízkosti potokov, riek, nádrží, proste všade tam, kde je trvalé zamokrenie pôdy.

Vo všeobecnosti ihličnaté dreviny niesú vhodné na oheň trením, kvôli zvýšenému obsahu živice. Síce je možné založiť oheň aj so smrekovým, alebo borovicovým drevom, no vynaložíte oveľa väčšie úsilie, než napríklad s topoľom, a celkovo šance na úspech sú nižšie. Je to spôsobené zvýšeným obsahom živice, ktorá má za následok akési predčasné horenie prachu. Preto ak natrafíte na príliž živičnaté drevo, môžete mať problém vygenerovať uhlík.

Popri zozname drevín sa vynára otázka, či záleží na výbere dreviny zvlášť pre vrták a pre dosku. Skôr je to akási mylná domnienka, že by vrták a doska mali byť z odlišného dreva. Je lepšie, keď sú z rovnakého druhu dreva, najlepšie z toho istého kusu, ktorý nájdete v lese. Vtedy pri trení ubúda zuhoľnatený prach rovnomerne aj z vrtáka aj z dosky a vytvára uhlík. Čiže osobne preferujem oba diely z rovnakého dreva a úplne najradšej mám vŕbu na vŕbe.

Samozrejme, funguje to aj pri rozdielnych materiáloch, niektoré kombinácie môžu fungovať výborne, napríklad doska z vŕby a vrták z liesky. Ak už nemáte inú možnosť, len iný vrták a inú dosku, tak musí byť dodržaná zásada, že vrták by mal byť tvrdší ako doska. No nemali by ste prehnať pomer tvrdosti, lebo sa vám môže stať, že ak použijete príliž mäkkú dosku(lipa) a príliž tvrdý vrták (napríklad javor) tak sa prevrcete na dno bez toho, aby sa vám vyformoval uhlík.

Drevo musí byť čo najsuchšie, prílišná vlhkosť môže veľmi ľahko spôsobiť zlyhanie. Najlepší je mŕtvy stojaci strom alebo odlomená vetva visiaca zvisle dolu, vtedy je pravdepodobné, že drevo bude dostatočne suché. Konáre ležiace na zemi v lístí sú napité vodou a nepoužiteľné.

V mojom okolí prevažujú tvrdé hrabovo-dubové lesy a na okraji porastu zvyčajne rastie osika. Jej spodné vetvy bývajú prirodzene odumreté, a tak ich často používam na výrobu vrtáka a dosky. Je to veľká výhoda, pretože tieto suché konáre sú stále pripojené ku kmeňu a vďaka tomu nepodliehajú tak skoro hnilobe.

ZOSTAVA:
Treba si uvedomiť, že neexistujú nejaké presné rozmery jednotlivých dielov, no budem sa snažiť aspoň približne opísať veľkosť jednotlivých častí. Keď prestanete počítať, koľko krát ste založili oheň trením, tieto údaje budete mať prakticky v oku.

• VRTÁK:
  Môžete ho vystrúhať z tenšej suchej vetvy, alebo rozštiepiť hrubšie polienko, z jednej polovice vyrezať vrták a z druhej dosku, záleží to na okolnostiach. Mal by byť hrubý približne ako palec a dlhý ako vzdialenosť medzi koncom malíčka a koncom palca na roztvorenej dlani. Pri vyrezávaní vrtáka buďte obzvlášť dôslední. Musí byť rovný a okrúhly. Krivý vrták vám bude robiť problémy a vyskakovať z jamky. Vrchný koniec vrtáka by mal byť zúžený, tam chceme minimalizovať trenie. Dolný koniec vrtáka bude rotovať na doske, takže by mal byť len mierne zahrotený, aby vytvoril čo najväčšiu treciu plochu.
  

• ZÁKLADNÁ (OHNIVÁ) DOSKA:
  Mala by byť hrubá približne ako ukazovák. Ak ju urobíte veľmi hrubú, budete musieť viac vŕtať aby sa výrez naplnil prachom. Pri prehnane tenkej doske zase hrozí, že ju prevŕtate skôr, než dosiahnete uhlík. Dlhá by mala byť natoľko, aby sa dala pohodlne a pevne pristúpiť chodidlom, pričom musí ostať dostatok priestoru na umiestnenie trecej jamky. Čím viac si dáte na jej výrobe záležať, tým pohodlnejšie sa vám bude do nej vŕtať. Vyhnite sa drevu s množstvom hrčí, alebo prasklín.



• POVRAZ:
  Povraz je asi najťažšie nahraditeľná časť celej zostavy za prírodný materiál z lesa. Je možné upliesť ho z vŕbového, agátového, alebo lipového lyka, no na to treba čas a zručnosť nielen v pletení povrazov, ale aj v samotnej technike založenia ohňa lukom. A práve preto je dôležité mať vždy nejaký pevný povraz vo svojom batohu. Ako núdzové riešenie môžete použiť aj obyčajné šnúrky z topánok, no tie vám veľa nevydržia a nedá sa na ne spoľahnúť.
  Moderné povrazy sa dajú rozdeliť do dvoch skupín:

  – Z prírodných vlákien – Napríklad kvalitné, hrubé bavlnené povrazy sú veľmi precízne zatáčané a zapletané strojom v továrni. Sú ideálne na metódu s lukom, len sa dosť ťažko dajú zohnať. No napríklad stará bavlnená šnúra na prádlo je perfektná. Ak by niekto chcel používať typický primitívny povraz pri tejto metóde, odporúčam dlhý prúžok kvalitnej kože, pokojne aj dva spletené dokopy.

  – Nylonové – bežné nylonové šnúry sú nevhodné, pretože počas rotovania vrtáka dôjde vplyvom trenia k ich rozleptaniu a pretrhnutiu. Použitie nylonového povrazu je možné len v prípade, že ide o veľmi kvalitný produkt, upletený z viacerých menších a precízne spracovaných povrázkov. A jediným neprekonateľným druhom nylonového povrazu je padákové lanko – PARACORD 550. Vonkajší výplet tohto lanka v sebe ukrýva 7 menších povrazov, z ktorých každý je upletený z dvoch prameňov. Je to neskutočne odolný a trvácy povraz, perfektný na túto metódu.
  

  

  Tip – Vymente si šnúrky v topánkach za padákové lanko. Je to skvelý spôsob, ako mať tento povraz neustále so sebou.

• LUK:
  Nezáleží z akého druhu dreva je vyrobený. Môže to byť čerstvý konár, alebo odumretá pevná haluz. Takisto nie je príliž podstatné, ako je prehnutý, dá sa použiť aj úplne rovná palica. Samozrejme mierny oblúk na luku je lepší. Dôležité je, aby nebol ohybný, musí byť pevný, inak by sa vám počas vŕtania mohol prehýnať a to je nežiaduci jav, pretože vám bude prešmykovať vrták.
  Dĺžka luku je podstatná, mal by byť dĺžkou primeraný vašej postave. Ak je krátky, je neefektívny. Príliž dlhý je zas ťažký a nemotorný. Za vhodnú dĺžku luku môžete považovať vzdialenosť od koncov prstov po rameno na vystretej ruke.
  

  Uviazanie luku – Niekedy sa stane, že môjmu oku neujde zaujímavý konár, ktorý sa vyššie rozvetvuje a vtedy si na vrchnej časti luku rád nechávam malú rázsošku. Paracord upevním jednoduchou slučkou.
  

  Ak rázsošku nemám, tak jednoducho urobím výrez v tvare L.
  

  V spodnej časti môžete urobiť rovnaký výrez, alebo vystrúhať po obvode drážku. Tu používam španovací uzol, niekoľko krát oviniem paracord a zaistím niekoľkými polovičnými uzlami. Tetiva nesmie byť našpanovaná veľmi silno, inak bude mať vrták tendenciu vyskakovať z jamky. Príliž voľná tetiva a vrták bude preklzovať. Ideálne našpanovanie je vtedy, keď vám to pri vkladaní vrtáka do tetivy pekne cvakne a vrták nie je možné bez otáčania posúvať v tetive od jedného konca luku k druhému.

  Niekedy sa stane, že sa tetiva počas vŕtania pomaly uvoľní a vy ste práve vo fáze, ktorá je kritická pre vytvorenie uhlíka. Vrták vám začne prešmykovať, no vy nemôžete zastaviť aby ste ju znova našpanovali. Pomôžete si, ak počas vŕtania pritlačíte prstami tetivu ku konštrukcii luku. Tým získate okamžité dočasné našpanovanie tetivy.
  

• PRÍTLAČNÝ DIEL:
  Pritláčame ním zvrchu na vrták a vytvárame tlak na dosku. Našim cieľom by malo byť čo najviac minimalizovať trenie v tomto “držiaku”. Môže byť zhotovený z dreva, alebo iných materiálov, ktoré lepšie eliminujú trenie, napríklad hladký kameň s priehlbinou v strede, vhodne tvarovaná ulita, kolenná kosť z jeleňa (má vhodný tvar s jamkou), tiež paroh. Toto sú najlepšie varianty prítlačného dielu, no iba vtedy, ak si tento dielec, alebo celý set nosievate so sebou. V núdzi by ste asi len ťažko našli vhodný kameň s priehlbinou. A práve preto odporúčam trénovať s držiakom z tvrdého dreva (v tomto prípade som použil hrab), do ktorého urobíte špičkou noža priehlbinu.
  

  Používajú sa rôzne spôsoby mazania jamky v prítlačnom dieli, čím sa podstatne zníži nadbytočné trenie. Najdostupnejšie sú zelené listy, alebo tráva, stačí natlačiť kúsok listu do jamky tesne pred vŕtaním.
  

• UHLÍKOVÁ PODLOŽKA:
  Jej úloha spočíva v tom, že keď urobíte uhlík, môžete ho pomocou nej preniesť do hniezda práchna. Môžete použiť suchý list, kúsok kôry, alebo plochý plátok dreva. Pozor však pri použití obyčajného listu ako podložky. Ten sa pod ťarchou vašej nohy, pritláčajúcej na dosku prehne, uzavrie výrez a tým zamedzí prísunu kyslíka do výrezu, čo môže mať za následok zhasnutie uhlíka.
  Niektorí ľudia jednoducho podložia pod hlavnú treciu dosku hniezdo práchna presne pod výrez. Prenášanie uhlíka tým odpadá. Avšak toto je jeden z najčastejších dôvodov zlyhania. Ak je hniezdo z drsnejšieho materiálu, prach cezeň prepadá a nemusí vyformovať kompaktný uhlík.
  Odporúčam pekne vystrúhať z odštiepeného kúsku dreva tenký plátok, ktorý podložíte pod výrez. Ten zaručí, že sa pod ťarchou dosky, nezablokuje prísun kyslíka do výrezu. Vďaka tomuto je tiež uhlík relatívne dobre chránený pred vlhkosťou od zeme.

• HNIEZDO PRÁCHNA
  Suchý materiál v ktorom rozfúkate uhlík do plameňa je nesmierne dôležitý prvok pri zakladaní ohňa trením akoukoľvek metódou. Zanedbanie prípravy častokrát vedie k zlyhaniu, preto by ste tejto časti mali venovať veľkú pozornosť. Musíte starostlivo nazbierať dostatok suchého a jemného materiálu, čím väčšie je hniezdo, tým lepšie sa vám bude rozfúkavať uhlík do plameňa. Počas horúcich letných dní je to brnkačka, môžte jednoducho použiť kôpku suchého lístia, no môže to byť ozajstný problém najmä v daždivom období, alebo v zime, kedy je všetko naokolo premočené. Práve preto je dobré vedieť, ktorý prírodný materiál funguje takmer za každých poveternostných podmienok a kde ho hľadať. Pre mňa sú to metliny smlzu, trstiny, alebo páperie pálky. Skombinované so suchou trávou tvoria vynikajúce hniezdo.
  

POSTUP:
Do ohnivej dosky urobte špičkou noža priehlbinu. Mala by byť od okraja vzdialená asi o priemer vrtáka (približne 2cm). Táto jamka/priehlbinka bude slúžiť na počiatočné “spárenie” vrtáka s doskou. Rovnakú urobte aj do prítlačného dielu.

Pri prevedení je veľmi dôležitý správny postoj. Jednou nohou pristupíte ohnivú dosku a na druhej kľačíte. Chodidlo pritláčajúce dosku by malo s kľačúcim lýtkom vytvárať trojuholník, vďaka tomu dosiahnete dobrú stabilitu počas vŕtania. Na fotografii nižšie držím luk v ľavej ruke (som ľavák) a dosku pristupujem pravou nohou. Pravák to má opačne, dosku pristupuje ľavou nohou (na pravej kľačí), luk drží v pravej ruke a treciu jamku s vrtákom má napravo od nohy. Môžete si síce postoj neskôr prispôsobiť podľa vašich predstáv, no toto je štandard.

Vrták vložte do tetivy tak, aby sa nachádzal na vonkajšej strane luku. Ak to urobíte opačne a vrták bude vo vnútri, je to nesprávne. Zápästie ruky, ktorou držíte prítlačný diel pevne pritlačte o píšťaľu nohy stojacej na doske.

Treba si uvedomiť, že založenie ohňa lukom sa skladá z dvoch fáz (dvoch vŕtaní). V tejto fáze ešte oheň nerobíme, len si potrebujeme vypáliť jamku do ktorej následne vyrežeme zárez. Preto sa pri vypaľovaní jamky netreba hneď unaviť. Spočiatku však treba pritlačiť a vŕtať rýchlo, aby začalo trenie a koniec vrtáka sa zuhoľnatil. Akonáhle vám to začne dymiť spomaľte a vŕtajte pomaly, urobte ešte pár ťahov a zastaňte.

Po počiatočnom vypálení jamky prichádza na rad zárez v tvare V. Toto je jeden z kritických prvkov celej techniky, pretože tu sa vyformuje uhlík, ktorý neskôr premeníte na oheň. Ak ho urobíte nesprávne, jednoducho zlyháte. Je dobré, ak si najprv takto naznačíte nožom okraje zárezu.

Zárez sa snažte urobiť tak, ako je na tejto fotke. Ak ho urobíte príliž široký, vrták vám bude vyskakovať. Ak ho urobíte príliž úzky, uhlík nebude mať dostatok priestoru a nevytvorí sa. Ideálny rozmer zárezu predstavuje jednu šestinu z kruhu. Pri ručnom vrtáku (hand drill) sa zvykne výrez v spodnej časti rozšíriť akoby do tvaru kužeľa. Robí sa to, pretože uhlíky vytvorené ručným vrtákom sú dosť malé a vďaka tomuto rozšíreniu je možné získať viac prachu a tým aj väčší uhlík. Pri ohnivom luku to ale nie je potrebné, keďže tu býva uhlík dostatočne veľký a silný.

Pod výrez vložte podložku a teraz nasleduje hlavné vŕtanie s cieľom vygenerovať uhlík.

Luk musí byť počas vŕtania rovnobežný so zemským povrchom. Využívajte celú dĺžku luku a robte dlhé ťahy, vŕtanie na malom úseku tetivy je neefektívne. Vrták musí smerovať kolmo na dosku, akékoľvek výrazné vykrivenie do strany spôsobí buď vyskočenie vrtáka z jamky, alebo zacviknutie v prítlačnom dieli. Pamätajte, ak vám počas vŕtania vyskočí vrták z jamky, začínate odznova.

Začnite vŕtať pomaly, zahrejte vrták aj dosku. Potom nasaďte svižné a ustálené tempo, snažte sa pravidelne a z hlboka dýchať. Keď sa výrez úplne naplní prachom, zrýchlite a trochu viac pritlačte. Začne to poriadne dymiť a vtedy dajte zo seba všetko, no stále sa snažte udržať nad vŕtaním kontrolu. Keď vám dôjdu sily spomaľte a prestaňte vŕtať.

Po zastavení sa snažte nepohnúť doskou. Sledujte pozorne výrez. Ak z kôpky prachu vo výreze aj po nejakej chvíli vychádza pásik dymu, tak máte uhlík. V tomto momente nie je dôvod na paniku, uhlík práveže potrebuje pár minút aby narástol. Teraz si môžte pokojne oddýchnuť a vziať si pripravené hniezdo. Ak vidíte, že mu treba viac kyslíka, jemne ho ovievajte dlaňou ruky, no dávajte pozor, aby ste nechtiac neudreli do dosky.

Keď uhlík dostatočne zosilnie, opatrne odstráňte dosku preč. Dosť pomáha pridržanie uhlíka tenkým konárikom, alebo špičkou noža a jemné poklepanie po doske vo chvíli, keď ju oddeľujete. Nadbytočný prach, ktorý sa vytvoril po okraji trecej jamky nevyhoďte, ale opatrne ho zhrňte na uhlík, vďaka tomu narastie ešte viac.

Uhlík je v tejto chvíli pripravený na prenesenie do hniezda.

Opatrne ho uzavrite vovnútri a môžete začať jemne fúkať. Je dobré jemne ho stlačiť, aby vznikol kontakt medzi uhlíkom a novým materiálom. Pozor, ak ho pritlačíte veľmi, tak vám zhasne. V opačnom prípade, ak uhlík v hniezde počas fúkania nepritlačíte vôbec, stratí kontakt s okolitým materiálom, prestane sa rozrastať a pomaly zhasne. Niekto zvykne pri rozfúkavaní hýbať hniezdom dopredu a dozadu, odďaľovať si ho od tváre počas nádychu, no toto môže viesť k rozdrobeniu uhlíka. Preferujem metódu držania hniezda na jednom mieste tesne pri zemi (alebo na pripravenej plôške z drievok) a počas nádychu otáčam hlavou do strany odkiaľ vanie vietor.

V dobre pripravenom hniezde a pri správnej technike rozfúkavania sa začne uhlík rýchlo rozrastať. Keď začujete praskanie a z hniezda začne vychádzať hustý dym, neprestávajte fúkať, o chvíľu vám vyšľahne vytúžený plameň.

Týmto sa však založenie ohňa nekončí. Pamätajte, že predtým ako začnete robiť samotnú techniku lukom, si musíte dôkladne pripraviť aj materiály na podpal. To znamená tenké raždie, tenké drievka, hrubšie drievka. Tieto následne prikladáte postupne na horiace hniezdo v poradí od najtenšieho po najhrubšie, až kým váš táborák nie je stabilizovaný.

Pri neúspechu sa treba zastaviť, sadnúť si, zamyslieť sa nad tým čo je zle a vyselektovať chyby. Je dôležité nevzdávať to a stále skúšať. Musíte sa naučiť čítať, čo vám drevo hovorí. Farba a konzistencia prachu sú najlepšie ukazovatele toho, čo sa vlastne deje a či vás čaká úspech, alebo neúspech. Všetko to závisí od druhu dreva a jeho vlastností, precíznosti pri vyhotovovaní zostavy, rýchlosti vŕtania, sily tlaku na dosku a mnohých ďalších faktorov. Ak je prach svetlohnedý, znamená to, že nevzniká dostatok tepla, vŕtate pomaly, musíte zrýchliť. Ak sa prach skladá z nezhorených útržkov, príliž tlačíte na dosku. Najlepší je jemný prach čiernej farby, vtedy máte najväčšiu šancu, že prebehne vznietenie a následné vytvorenie uhlíka.

Ohnivý luk je výnimočný v tom, že je to spoľahlivá metóda aj v nepriaznivom počasí a v zime, pokiaľ ju človek ovláda a pravidelne trénuje. Treba však brať na vedomie, že je rozdiel urobiť oheň s vysušeným setom z domu v letnom období a so zostavou zhotovenou priamo v lese pri -20°C a metri snehu. To je ozajstná výzva a vtedy sa ukážu skutočné zručnosti zálesáka.