Týždeň s Jodom (10-16.VII.2014) časť 1.

V júli som navštívil kamaráta Jodu v Klášterci ako som mu sľúbil na našej poslednej akcii. V lesoch sme strávili takmer celých 7 dní, venovali sme sa rôznym táborníckym činnostiam, vareniu, zberu lesných plodov, vyrezávaniu z dreva, tréningu bow-drillu a rôznym ďalším veciam, proste bushcraft ako sa patrí. Počasie bolo spočiatku hodne sychravé a daždivé, no to nás vôbec neodradilo, práve naopak, myslím si, že dažde dobre preveria vaše tábornícke zručnosti a psychickú odolnosť voči nie príliž ideálnym podmienkam. Report je kvôli množstvu fotografií o ktoré vás nechcem ukrátiť rozdelený na 2 časti. Prajem príjemné čítanie.

K Jodovi som cestoval vlakom, cesta trvala dohromady okolo 12 hodín, no vďaka niekoľkohodinovému meškaniu vlakov som sa zastavil v Prahe u kamaráta Willyho, ktorý mi ponúkol že u neho môžem prenocovať a ďalší deň budem pokračovať v ceste. Tak som strávil veľmi príjemný večer v spoločnosti Willyho a jeho ženy Zdenky, mal som možnosť vidieť Willyho rozsiahlu knižnicu a zalistovať do jedinečných kníh s tematikou, ktorá je môjmu srdcu blízka. Ráno som naskakoval na rýchlik do Klášterca.

Joda ma čakal na stanici s jemu typickým šibalským výrazom v tvári. Plán bol jasný, nakúpiť nejaké potraviny a hneď ako dážď trochu utíchol sme vyrazili do lesa. Pochodovali sme za slabého mrholenia, vzduch bol príjemne chladný, človek sa nepotil. Ja som často zdržoval pochod oberaním divých čerešní, ktorých bolo po ceste neúrekom.

V strmom kopci počas pochodu lesom sa dosť šmýkalo, pôda bola rozmočená. Miestami dážď zosilnel, no pod korunami to nebolo až tak citeľné. Občas som zastal a započúval sa do ticha, ktoré prerušovali len mohutné kvapky padajúce z listov. Cestou sme nezahliadli žiadnu zver, no stôp v zemi bolo mnoho, najmä od srnčej a danielej zveri.

Joda ma zaviedol na svoje staré táborisko, vraj je pri ňom dobrý nevyznačený prameň, len nevie v akom je momentálne stave, tvrdil. Bolo to takmer ideálne miesto, priestranné, s množstvom liesok, čiže nebola núdza o stavebný materiál na prístrešky, či tábornícke vybavenie. Už sa pomaly stmievalo a tak sme nestrácali čas a napli celty.

Na vypnutie mojej poľskej celty som tentokrát použil dvojnožkový systém, ktorý poskytuje lepší priestor, než spôsob so stredovou tyčou, ktorá je síce najjednoduchšie riešenie, no dosť zavadzia v pohybe pod celtou.

Ďalšou prioritou bolo založenie ohňa a príprava dreva na večer. Počas noci sme oheň neudržovali, nie je to v týchto končinách potrebné, nakoľko tu bol medveď vyhubený.

Z vyvrátenej borovice som odpílil niekoľko pahýľov obsahujúcich fatwood.

Brezová kôra v tomto vlhku tiež prišla vhod.

Pri ohni sme však dlho neposedeli… sedieť veľmi ani nebolo na čom, všetko bolo premočené. Dali sme si suchú večeru a zaliezli sme do spacákov. Spal som výborne, ani raz som sa v noci nezobudil takže neviem či ešte pršalo alebo nie.

Nasledujúce ráno sme sa pustili do vylepšovania tábora. Bolo potrebné postaviť záves na nádoby nad oheň, to si vzal na starosť Joda. Skonštruoval klasický hrazdový záves na viac nádob. Mal 4 litrový hliníkový kotlík a čsľa ešus, ja môj starý nemecký ľadvinkový ešus.

Prvé raňajky – malinovo čokoládové ovsené vločky.

Hneď vedľa prístreška som si urobil závesy na vybavenie. Nič zložité, jedna lieskovica priviazaná o dva kmene liesky a na ňu niekoľko väčších a menších “oliviek”. Všetko využité zvyšky zo stavby kostry môjho prístreška. Takto sa mi vybavenie nepovaľuje kade-tade po zemi a je neustále po ruke keď treba.

Ďalšou prioritou bolo zabezpečenie vody. Zbehli sme teda k prameňu, bol len pár desiatok metrov od nášho tábora. Pod starým košatým javorom sa nachádzali dva výmoky, všade boli rozváľané kamene a blato – práca diviakov, ktorých je tu neúrekom.

Vyčistili sme zdroj, pre začiatok sme odhádzali blato až po štrkovité podložie a vyhĺbili jamku. Keď sa voda pekne vyčistila, doplnili sme si fľaše pomocou malého pohárika. Keďže sme tu však plánovali byť viac dní, bolo potrebné urobiť niečo poriadne, ideálne malý žliabok aby sa dalo aj umyť a pohodlne naberať vodu do nádob. Tejto úlohy som sa zhostil ja. Keďže som tu na okolí nikde nepostrehol bazu, ktorá by mi výrobu žliabku podstatne uľahčila, rozhodol som sa ho vystrúhať z rovnej hrubej lieskovice. Za pomoci sekerky, noža a dlabacieho noža som v priebehu pol hodiny vyrobil decentný žliabok a osadil ho na miesto.

Voda tu bola veľmi kvalitná. A studená až zuby vykrúcalo, no vychutnával som si každý dúšok. Poviem vám, je to skvelý pocit keď si takto zabezpečíte vodu v prírode.

V okolí sa nachádzalo niekoľko hradných zrúcanín. Na prvú z nich, najbližšiu, sme sa šli pozrieť keď sa trochu vyčasilo. Vyrazili sme naľahko len s poľnými fľašami. Mnoho z hradu tu však neostalo, bolo viditeľných už len niekoľko pomaly zarastajúcich múrov. Podľa terénnych tvarov sa dalo usúdiť, odkiaľ-pokiaľ hrad asi siahal. Ako každý hrad, určite musel mať výhľad do okolitých dolín, kadiaľ viedli dôležité prístupové cesty a trasy. Dnes už však odtiaľto nie je vidieť nikam, hradište pokrýva vysoký les.

Z diaľky sa ozval hrom a obloha sa začala zaťahovať. To bol signál pre nás aby sme sa vrátili do tábora. V priebehu nášho pobytu v lese nás dážď niekoľko krát zahnal pod celty.

Na trase k prameňu bol pomerne strmý úsek, na ktorom sa nám hodne šmýkalo. Nič príjemné, najmä keď nesiete vodu v otvorených nádobách. Hustý lieskový zápoj neprepustil takmer žiadne slnečné lúče, aby pôda trochu preschla. Joda vyrobil z lieskovíc schody, a tak bolo chodenie po vodu opäť o trochu pohodlnejšie.

Tiež zhotovil pohodlnú lavičku k ohňu.

Pohľad na tábor podvečer, krátko po daždi.

Večera v podobe omelety so slaninou a cibuľou.

Nasledujúci deň sme mali na pláne trochu sa prejsť po okolitých hrebeňoch. Ráno sme si urobili sladké raňajky – krupičnú kašu s ovsenými vločkami, čokoládou a piškótami :)

Túlali sme sa remízkovitou krajinou a trávnatými hrebeňmi s pekným výhľadom. Počas stúpania na hrebeň sme zazreli niekoľko diviakov, ktoré zacítili ako prichádzame a vyštartovali zo svojho ležoviska pod borovicami.

Diviačí brloh. Joda skúma chlpy zanechané v ležovisku.

Kocháme sa výhľadom.

Ďalšia zrúcanina.

Stopy na skalách. Trus krkavcovitých vtákov, z ktorého ostali už len na kosť vysušené kôstky divých čerešní.

Trus zajaca. Od bobkovitého trusu menších druhov raticovej zveri sa dá ľahko rozpoznať podľa svetlej farby a samozrejme i množstva. Zajacom sa v tunajších podmienkach darí, remízkovitá krajina na hrebeňoch s dostatkom kvalitných trávnatých porastov im vyhovuje. Nachádzajú tu dostatok potravy a majú veľa možností úkrytu.

Rozhodli sme sa zložiť v tôni krovín s pekným výhľadom na vzdialené kopce a nejakú hodinku-dve tu pobudnúť. Dokončoval som servírovaciu lyžicu, ktorú som začal vyrezávať v tábore. Bol to dobrý relax, vychutnávali sme si pekné počasie, debatovali a pozorovali okolie.

Po návrate do tábora si Joda vylepšoval posteľ. Nazbieral niekoľko plných batohov trávy a vystlal si ňou lôžko.

Na večeru sme si uvarili chutný a výdatný pokrm – šošovicu s cibuľkou, slaninkou a vajcom. Na oblohe sa objavili hviezdy a v diaľke bolo počuť húkať sovu. Po sýtej večeri sme naložili na oheň a riešili mimozemské civilizácie či rôzne konšpiračné teórie. Joda by bol debatoval snáď aj do rána, ja som bol obyčajne ten, čo prvý v driemotách ukončil diskusiu a zavelil odchod do spacákov :).

POKRAČOVANIETýždeň s Jodom (10-16.VII.2014) časť 2.

Reklamy
This entry was posted in Bushcraft, Jedlo z prírody, Stopárstvo, Vyrezávanie lyžíc, Zrazy a akcie. Bookmark the permalink.

Jedna reakcia na Týždeň s Jodom (10-16.VII.2014) časť 1.

  1. túlavý pes píše:

    jaaaj. Ta Ty si môj človeeeeeek :)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s