Amadou – príprava práchna

Vo svojom staršom článku o práchnovci kopytovitom sa čiastočne zmieňujem o príprave práchna amadou, ktoré je úzko spojené najmä s používaním tradičnej ocieľky a pazúrika (Flint & steel). Rozhodol som sa urobiť detailnejší návod ako postupovať pri získavaní práchna z prírody a jeho následnej úprave.

Nájsť práchnovec v prírode určite nebude pre niekoho, kto chodí často do lesa, žiadny problém. Práchnovce je možné nájsť v každom brezovom lesíku, v bučinách na starých rozkladajúcich sa bukoch, či pri vode na dožívajúcich topoľových velikánoch.

Prvou a asi najošemetnejšou úlohou je odstrániť tvrdú vrchnú kôru. So šikovným, dobre nabrúseným nožom by to však nemal byť žiaden problém. Skôr než sa pustíte do čistenia,
z práchnovca trochu odkrojte, prípadne ho prepoľte a presvečte sa, že je zdravý a bez viditeľných chodbičiek po hmyze. Inak sa vám môže stať, že po vynaloženej námahe s čistením zistíte, že má dužinu prevŕtanú ako rešeto a je nepoužiteľný. Práchnovec totiž často býva domovom niektorých druhov fungivorných chrobákov (Cis jacquemarti,
C. bidentatus, C. bilamellatus)
.

Práchnovec očistený od nepoddajnej škrupiny. Teraz nasleduje odstránenie rúrkovitej časti na spodku práchnovca.

Z takéhoto malého práchnovca získate pomerne málo práchna. Tá časť, ktorou je huba spojená s kmeňom stromu, má štruktúru podobnú korku, tento materiál po vysušení tlie rovnako ako práchno, no je drobivý a nedá sa pekne naklepať na pláty.

V prípade, že váš jedinec má väčší hymenofór (rúrky) než vrstvu dužiny (práchno), je efektívnejšie z neho jednoducho zrezať čo najväčší možný plát práchna a netrápiť sa s odstraňovaním rúrok.

Z veľkého práchnovca ako bol tento zo starého topoľa si zabezpečíte zásobu práchna na poriadne dlhú dobu. V tomto prípade, môžte postupovať buď tak, že budete odkrajovať pláty práchna až kým nedôjdete k rúrkam, alebo opačne odkrajovať rúrky preč, až kým vám neostanú veľké kusy práchna, ktoré môžete uskladniť bez ďalšej úpravy. Neskôr v prípade potreby si jednoducho pripravíte čerstvé pláty na koncové používanie. Pre pohodlnejšie narábanie je pochopiteľne vhodné pri takto veľkých práchnovcoch si ich rozštvrtiť prípadne ďalej rozdeliť na menšie kusy, v závislosti od veľkosti konkrétneho jedinca.

Kusisko čistého práchna.

Teraz k samotnej príprave práchna na koncové používanie s ocieľkou a pazúrikom. Na to aby amadou zachytilo malé iskry z tradičnej ocieľky sa do jeho vlákien musí dostať hydroxid draselný. Ten sa nachádza v lúhu, čo je roztok popola a vody. V rôznych návodoch na prípravu amadou sa človek dočíta, že amadou treba variť v lúhu dlhé hodiny, alebo ho v ňom nechávať naložené niekoľko dní. Experimentovaním som prišiel na to, že tento proces je zbytočný ak amadou pred zmočením do lúhu najprv vysušíte.

V čom je trik? Čerstvé amadou zo živého práchnovca obsahuje vodu a preto je problém dostať lúh dovnútra, pravdepodobne preto mnohé návody uvádzajú to varenie alebo nakladanie, kvôli výmene tekutiny v materiáli. Ak však do lúhu namočíte suché amadou, to sa ním plne nasiakne a hydroxid draselný sa v plnej miere naviaže do vlákien práchna. Týmto odpadá zdĺhavý a otravný proces varenia alebo čakania kým by ste amadou nechávali ležať v lúhu.

Lúh si pripravíte zmiešaním popola s vodou v nejakej starej nádobe. Je dobré popol najprv preosiať cez sitko aby sa v lúhu nenachádzali pozostatky dreva a uhlie. Silu lúhu, čiže pomer popola a vody určujem od oka, roztok musí byť dostatočne nasýtený no zároveň riedky, nesmie byť veľmi hustý až kašovitý. Treba tiež dávať pozor, lúh je v podstate jemná žieravina, spôsobuje vysušovanie pokožky až popálenie. Ten kto má citlivú pokožku by mal pri práci použiť rukavice.

Teraz je potrebné nechať lúh pár minút postáť. Hustá hmota sadne na dno a priehľadný roztok je to čo potrebujeme. Pre lepšiu viditeľnosť som lúh prelial do 7decového zaváraninového pohára.

Ďalej je potrebné pripraviť si suché práchno naporcované na menšie kúsky, ktoré sa budú po vylúhovaní naklepávať na tenké plátky.

Priehľadný roztok som zlial naspäť do kovovej nádoby a zohrial ho na sporáku. V teplom roztoku sa práchno vylúhuje najlepšie. Práchno naložte do lúhu a chvíľu ho nechajte postáť. Ak si chcete byť istí, že sú kúsky práchna úplne nasiaknuté tekutinou, pokojne to môžte nechať pol hodinu lúhovať. Roztok sa zafarbí vplyvom reakcie látky fomentariol obsiahnutej v hube s hydroxidom draselným v lúhu.

Naklepávanie kúsku práchna na tenký plát. Skúšal som klepať aj kladivom na oceľovej platni, no najlepšie sa mi osvedčilo naklepávanie pomocou dreveného tĺčika na drevenom pni. Na toto je pochopiteľne vhodné použiť tvrdé drevo, na fotkách je buk.

Je na vás akú hrúbku plátov ponecháte. Nie každý kus práchna sa dá takto pekne naklepať, niektoré sú nepoddajné, iné sa drobia a trhajú, znovu to záleží od toho, na aký kvalitný práchnovec natrafíte.

Po vyklepaní nasleduje dôležitý krok. Tým že budete klepať po práchne, vytlačíte z neho množstvo tekutiny. Vložte plát naspäť do lúhu aby sa opäť úplne napil, vyberte, nechajte odkvapkať, (nežmýkajte!) a dajte ho sušiť. V prípade potreby po vysušení opäť namočte do lúhu a vysušte, zvýšite tým schopnosť práchna zachytávať iskry.

Sušenie plátkov. Práchno suším rozložené na oceľovej sieťke na kachliach, keď mám práchna viac, zvyknem použiť aj starý hliníkový pekáč.

Zásoby práchna mám odložené v malej kartónovej krabici na suchom a teplom mieste.

Test.

Toto bola prírodná cesta prípravy práchna. Existuje ešte aj iná možnosť a to použitie syntetickej chémie. Namiesto prírodného lúhu z popola je možné použiť mierny roztok dusičnanu draselného (KNO3) a vody. Musíte však dodržať správny pomer, ak urobíte roztok príliž silný, práchno vám bude horieť ako šnúrka dynamitu. Celkovo však práchno zmení svoje vlastnosti, horí rýchlejšie a aj dym vonia trochu inak. Za pomoci dusičnanu draselného si prakticky práchno vyrobíte aj z obyčajnej látky. Ja osobne preferujem prírodnú metódu s lúhom z popola, ktorá je zadarmo a funguje v pohode.

Ešte zopár tipov na záver. Pri rozfúkavaní nedosahuje žhavé amadou takú vysokú teplotu ako charcloth. Navyše, charcloth sa dokáže oveľa rýchlejšie rozžeraviť a ak je vo väčšom množstve tak je schopný vzplanúť na plameň, od ktorého je možné pripáliť napríklad aj knôt sviečky. Rozdúchať hniezdo na plameň s použitím amadou je o niečo náročnejšie a to treba mať na pamäti. Hniezdo musí byť z jemného materiálu a ozaj dôkladne pripravené.

Keď idete kresať, odtrhnite si malý kúsok práchna a vždy ho orientujte čerstvo odtrhnutou stranou k hrane o ktorú budete kresať. To isté platí aj pri zuhoľnatenej látke, do čerstvo odtrhnutého okraja látky s väčšou pravdepodobnosťou zachytíte iskru, pretože vlákna sú čerstvé a jemné. Pri práchne amadou je navyše možné špičkou noža alebo aj samotnou ostrou hranou kameňa načechrať miesto kam chcete zachytiť iskru. Často práve vďaka týmto malým detailom sa vám to môže podariť na pár brnknutí ocieľkou a ušetríte si tak hranu svojho kresacieho kameňa.

This entry was posted in Oheň. Bookmark the permalink.

17 reakcií na Amadou – príprava práchna

  1. Rolf píše:

    Kvalitný, náučný článok ohľadne tejto problematiky… Priznám sa, že ja som doteraz žil v tom, že práchno sa lúhuje vtedy, keď popol je pekne rozmiešaný vo vode, čiže, keď voda je pekne šedá…:-D Nevedel som, že práve tá číra tekutina je skutočný lúh… Opäť som o niečo múdrejší…:-) Ja pri spracovávaní práchnovca najprv vyberiem rúrky, pri tejto činnosti sa mi celkom dobre osvedčil aj lyžičkár, hlavne pri záverečnom čistení v mieste, kde už nasleduje amadou… Inak, ja amadou nenaklepávam, ale hneď pri porcovaní ho narežem na potrebné tenké plátky, nechám ho vysušiť, potom ho vylúhujem, opäť vysuším a môžem rovno používať… Robím to hlavne z toho dôvodu, ktorý si spomínal aj vo svojom článku, že nie každý kúsok sa dá pekne naklepať, ale poniektoré sa doslova pri naklepávaní rozbijú… Ja rovnako odporúčam nájsť si, čo najväčší práchnovec, pretože s tými malými sa človek nalopotí a za vynaloženú námahu získa iba trochu práchna…

    • SKW píše:

      Ahoj Rolf, vďaka za komentár! Jasné, postup čistenia môže byť aj opačný, každému to môže vyhovovať inak :) K tej veľkosti práchnovcov mám takú zaujímavosť… na veľkých starých topoľoch som našiel rásť mladé práchnovce v tvare gule, ktoré boli prakticky celé z dužiny, podiel rúrok bol mizivý. Ich vrchná škrupina ešte nebola tvrdá, bola mäkká a v pohode sa dala zrezať dole bez námahy. Z niekoľkých takýchto malých práchnovcov sa dá za chvíľu získať dostatok práchna :)

      Pri práchnovcoch je vo všeobecnosti veľká variabilita pomeru objemu práchna k objemu rúrok. Už sa mi stalo aj to, že som natrafil na obrovského práchnovca z ktorého som očakával hromadu práchna a po prelomení som bol sklamaný, pretože som našiel opak. Ono to zrejme záleží od mnohých faktorov, drevina, typ prostredia atď…najlepšie skúsenosti mám so svetlými práchnovcami na topoľoch, väčšinou majú veľa práchna, no zas v iných zemepisných šírkach to môže byť iné.

      s pozdravom
      skw

  2. Petr píše:

    Bezva, moc děkuji za Tvoje skvělé snímky, z předchozího příspěvku jsi mě naučil, jak zachytit jiskry do stejně připraveného práchna (já to dělám tak, že vezmu plátek práchna a odtrhnu z něj malý kousek, jako když se trhá papír, abych měl na tržné ráně jemné chloupky hyf)). Každý rok teď chodím na místo, kde kopytník roste a dělám si zásobu na příští rok. I když mám na své chajdě sirky i zapalovač, když rozdělávám oheň na buřty, používám práchno a svojí pilku na železo místo fire steelu, uhlík pak zabalím do hrsti staré trávy, uchopím mezi tři delší klacky a kroužím jimi kývavým pohybem, dokud se nerozhoří, je to příjemnější varianta, než čichat zplodiny kouře při foukání ústy… a ups, pokaždé se to povede. Je to magický rituál a děti to milujou.

    Moc děkuji

    Petr

  3. maslo píše:

    Zdra chcem sa opytat … moze byt popol aj z uhlia klasickeho cierneho ? Dik :)

  4. Scotos píše:

    Šéfko, super článok, poraď ale aký kameň je najlepší na škrtanie, kremeň, pazúrik… a kde ho vziať -teda kremeň viem ale pazúrik… Dik moc.

    • SKW píše:

      Tak najlepší je pazúrik. Dosť ťažko ho zohnať, no záleží od toho v akej oblasti sa nachádzaš, niekde sa dá nájsť no napríklad u mňa sa nevyskytuje a som nútený používať buď kremeň, alebo si zohnať pazúrik od známych po Slovensku. Skús navštíviť naše fórum – http://www.bushcraft-portal.sk/forum/index.php , aj teraz v inzerátoch chlapík ponúka na predaj pazúriky.

      • Scotos píše:

        Ďakovala. Kámo, krásny web, oproti tebe som nulový amatér. Aj keď je pravda že sa nemám tomu kedy venovať. Mno nachádzam sa buď v Rajeckej Doline, v Sliezsku alebo v Bratislave. Ako kedy. Ani vlastne neviem ako taký pazúrik vyzerá, na geológiu som tupý. Je na to nejaký dobrý web ? Ale tá ocieľka… nákovu mám, pilník tiež, kliešte tiež…. v kotli ústredného kúrenia sa kúri koksom takže aj vyhňa by bola… skúsim to v decembri keď už nebudem tráviť celé dni na stavbe. Inšpiroval si ma. Ešte by som k tej ocieľke jak si písal návod poprosil čo to o tom ako si kalil tú škrtaciu časť. Ešte raz veľká poklona, práve si získal fanúšika.

        Scotos

      • SKW píše:

        Neni zač, ja ďakujem za pochvalu!
        K tomu kaleniu… Oceľ vykalíš (vytvrdíš) tak, že ju nahreješ na kritickú (austenitovú) teplotu a následne prudko schladíš buď v oleji alebo vo vode (olej je menej agresívny). To či je oceľ nahriata na kritickú teplotu vieš určiť dvoma spôsobmi. Prvým je určenie od oka podľa farby ocele. Oceľ musí dosiahnuť teplotu približne nad 700°C (presné čísla teplôt sú rôzne pri rôznych druhoch ocele), kde sa chvíľu podrží a premení sa na austenit. Tento moment sa dá odpozorovať podľa náhleho skoku z červenej farby na žiarivo oranžovú. Keď oceľ dosiahla túto kritickú teplotu, nasleduje prudké ochladenie vo oleji alebo vode.
        Druhým spôsobom je použitie magnetu. V momente keď sa oceľ premení na austenit stráca schopnosť priťahovať magnet. Vďaka tomuto šikovnému faktu fyziky len jednoducho oceľ nahreješ až do bodu kedy prestane priťahovať magnet a hneď ju ochladíš v oleji/vode.

        Pri kalení dochádza k stresom v oceli a môže dôjsť k vykrúteniu, či dokonca prasknutiu kaleného predmetu. Stres z ocele je možné odstrániť procesom ktorý sa nazýva normalizácia. Normalizovanie ocele urobíš tak, že ju nahreješ na austenitovú teplotu a necháš pomaly vychladnúť na vzduchu. Čím pomalšie oceľ chladne tým lepšie. Najlepšie je zahrabať ju do nádobky s popolom. Po vychladnutí môžeš pristúpiť ku kaleniu, riziko že ti výrobok praskne bude nižšie ako keď kalíš priamo.

        Kalením dosiahneš vysokú tvrdosť, no oceľ je zároveň krehká, čiže je možné ju zlomiť, niekedy stačí ak padne z výšky na tvrdý podklad. Pri ocieľkach je vysoká tvrdosť potrebná aby hádzala poriadne iskry. Pri výrobe nožov, sekier atď. je nutné takto vytvrdenú oceľ ešte popustiť aby získala húževnatosť. Ale to je už ďalšia, pomerne rozsiahla kapitola :).

        S pozdravom
        skw

      • Scotos píše:

        Bratu dík, o kalení som vedel už to čo si písal, asi som sa zle vyjadril, išlo mi o to ako kalíš len tú škrtaciu časť aby ostatok telesa ocieľky bol húževnatý a teda nepraskol pri páde.

      • SKW píše:

        Do kvapaliny ponoríš len kresaciu časť.

      • Scotos píše:

        Také jednoduché, že ma to nenapadlo skorej :) hľadal som za tým nejakú vedu :) diky.

  5. Jofo píše:

    Super navod. Aj lajk musi uspiet. Uz sa tesim ako to vyskusam :)

  6. Marekk píše:

    Děkuji za fajn návod.
    Před chvílí jsem usoudil, že můj choroš už je dostatečně proschlý a tak jsem si, ne moc buškrafťácky (doma v teple u krbu ((o: ) křísnul. A ono to funguje.

    Máčel jsem 2x, naklepával jednou. Finální produkt nemám tak plochý/placatý, jako ty, ale nepřijde mi to na škodu. Funguje parádně.
    Děkuji za další dovednost, kterou jsem díky Tobě získal.

  7. Peter píše:

    Výborný článok!! Chcem sa spýtať aký popol je najlepší? Prehorené drevo biely popol, alebo nedohorený čierny popol? Idem to vyskúšať s čiernym popolom.

    PS a ako dlho nechať popol lúhovať vo vode? Dikes

    • SKW píše:

      Nazdar Peter! Vďaka, som rád že sa Ti článok páčil. Mal by si mať čistý svetlý popol bez uhlia (preoseješ). Ja som použil úplne vyhorený popol z kachlí. Ako dlho práchno nechať lúhovať to je na Tebe, ono stačí chvíľa kým sa celé nasiakne, no pre istotu ho nechaj nejakú pol hodinu namočené. Ak po vysušení nebudeš spokojný s tým ako zachytáva iskru, zmoč ho do lúhu znova a opäť vysuš. To ako práchno zachytáva iskru závisí od viacerých faktorov – ako dokonale je vysušené, aký silný bol lúh a tiež ako dobre si ho pripravíš (našuchoríš) pri samotnom kresaní. Treba s tým trochu experimentovať. No obyčajne stačí 1-2 lúhovania, nikdy som nepotreboval práchno viac ako dva krát namáčať a sušiť.

      S pozdravom
      SKW

  8. Martin píše:

    Úžasný návod, asi najpodrobnejší, aký som doteraz prečítal. Vďaka. :)
    Asi pred týždňom som našiel v lese zvalený, už dosť spráchnivený kmeň stromu a na ňom práchnovec, lenže už bol riadne starý a tvrdý. Myslíš že by sa z neho dalo spraviť funkčné práchno?

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s