Decembrový zraz (7-9.12.2012)

Začiatkom decembra sa konal tradičný zimný zraz, ktorý organizoval kamarát Raf v Horných Otrokovciach. Atti, ktorý sa akcie nemohol zúčastniť, ma prišiel aspoň vyprevadiť na vlakovú stanicu. Aby som nemal príliž ľahký batoh, tak mi pridal trochu závažia vo forme medovinky. Cestu vlakom mi “spríjemňoval” utáraný starší pán, ktorý vyspovedal každého, kto si prisadol do kupé. V Galante na parkovisku ma už netrpezlivo čakal Rolo alias Chameleonsk. Autom sme sa presunuli do Trnavy, kde sme vyzdvihli našu lesnú korytnačku Páju. Ďalšou, tentoraz už poslednou zastávkou boli Horné Otrokovce.

Po zvítaní s Rafom sme sa začali pomaly presúvať medzi stromy. Počas jednej z prestávok sa Páji poškodil rám okuliarov, no za pomoci jej KPZtky sme to bez problémov opravili. Hľadanie vhodného miesta na táborenie nám trvalo trochu dlhšie a čas do súmraku sa krátil. Nájsť dobré, nikým nerušené miesto bol dosť problém a tak sme nakoniec zakotvili na dne pomerne veľkej úžľabiny krútiacej sa až k jednej z lesných ciest, ktorými je to tu doslova popretkávané. Nie najideálnejšie miesto na tábor, pretože v úžľabine sa sústredí všetok chladný vzduch ktorý počas noci klesá nadol, ja osobne mám radšej vyvýšené, svetlé a južne exponované miesta, no nebolo príliž na výber a my sme sa potrebovali rozložiť kým nezavládne tma.

Ako prvé bolo potrebné založiť oheň, neskôr by to bolo omnoho zložitejšie. Podišiel som k veľkej, spadnutej, mŕtvej borovici a opatrne som sekerkou vysekal pazuchy konárov. Boli doslova nabité živicou. Rožštiepal som ich na tenké triesočky, ktoré sa dotykom zápalky okamžite prudko rozhoreli. Bol najvyšší čas. Odhadom mohlo byť okolo -8 stupňov a teplota každou chvíľou pomaly klesala, rovnako ako viditeľnosť. V takýchto podmienkach je už motorika rúk znížená a založenie ohňa problematickejšie.

Ďalšou úlohou bolo postaviť vyvýšené lôžka, ktoré zabránia úniku telesného tepla do na kosť zamrznutej zeme. Navôkol bolo dreva dostatok, stačilo nájsť 5-6 brvien hrubých približne ako zápästie a lavička bola hotová. Na ňu som rozložil penovú karimatku a nad seba som len tak ležérne vypol svoje ruské pončo pomocou krátkej lieskovice, nie kvôli obavám zo zrážok, ale aby aspoň čiastočne zabránilo prievanu od chrbta a zachytilo časť tepla vyžarovaného ohňom. Na stavbu nejakého prístrešku nebol čas a nanosené drevo sme radšej investovali do dobre hrejúceho ohňa. Raf s Rolom celty nenapínali vôbec, až neskôr druhú noc. Pája si z nemeckej celty urobila improvizovaný ždiarák, ktorý prinajmenšom zabránil poškodeniu spacáka pred prskajúcimi uhlíkmi z ohňa.

Rolo zabiehal svoju novú vlastnoručne vyrobenú rámovku.

Rozhodol som sa nevzať so sebou spacák ani deku, aj tak žiadnu poriadnu nemám. Dopomohol mi k tomu aj dosť podstatný fakt, že bolo treba brať vodu so sebou, v okolí žiaden prameň nieje. Uvoľnené miesto v batohu som radšej využil tým, že som vzal 3 dvojlitrové fľaše s vodou. Niekomu to môže prísť ako zbytočné riskovanie, ja som mal v úmysle otestovať sám seba ako zvládnem prespať bez spacáka alebo inej prikrývky pri teplotách -10°C a menej. Spal som dobre oblečený, dva vlnené svetre plus zateplené kongo a nohavice. Ak má človek dobrý oheň, tak sa mu prinajhoršom môže stať, že bude v noci trochu “klepať kosu” a nevyspí sa, lebo musí prikladať.

Večer sme si zajedli z Rafovej chutnej kapustnice a taktiež ponúkol fajnovú škvarkovú pomazánku. Spokojne, s plnými žalúdkami, sme sa postupne uložili na spánok. Vyspal som sa až prekvapivo dobre, dokonca som bol priložiť iba raz, Raf kúril cez noc na jedničku. Rolo tiež drichmal ako zarezaný, zakuklený vo svojej Hudson bay deke. Uprostred noci sme sa zobudili na metajúce sa vrece poblíž ohňa. To Pája sa zgúľala z postele, našťastie sa jej nič nestalo, bola od ohňa v bezpečnej vzdialenosti. Dobre sme sa všetci pobavili a za krátku chvíľu sa už lesom znovu ozýval Rolov spokoný chrupot…

Čas raňajok. Ja som prežúval svoje vysokoenergetické otruby (Jodove zmesi), Pája opekala salámu, Rolo klobásu a Raf dojedal škvarkovú pomazánku s chlebom.

Rafova štýlová smaltovaná konvička, najpoužívanejší kus vybavenia počas tejto akcie.

Drevo ktoré sme používali na oheň bol agát a dub, dreviny ktoré sú známe tým, že v ohni radi praskajú a strieľajú uhlíky. Moja ruská celta utrpela drobné poškodenia, možno keby bola plne vypnutá tak uhlík skĺzne preč, no v daných podmienkach sa tento typ celty veľmi vypnúť nedal. Nič strašné, chvíľka za šijacím strojom a diery sú zaplátané. Tvrdenia, že bavlnené celty narozdiel od nylonových zvládnu prskajúce uhlíky sú dosť prikrášlené. Záleží to od hrúbky celtoviny a kvality tkania a samozrejme sily uhlíka. Tenké celtičky mocnejší uhlík nezdržia, no na druhej strane sú ľahšie a vhodnejšie skôr na leto, ochrániť pred slabým dažďom zvládnu. No k poriadnemu výhrevnému ohňu odporúčam používať radšej kvalitné hrubé celty.

Predpoludním nás Pája opustila, Raf ju odprevadil na autobus. Ja s Rolom sme sa pustili do prípravy dreva na ďalšiu noc. Navôkol bolo množstvo mŕtvych popadaných a polámaných stromov takže o dobré palivo nebola núdza. Vyzbrojení sekerkou a rámovkou sme spracovali pár stojacich suchárov a suchý padnutý agát.

Pomocou lana som posťahoval drevo do tábora. Kus hrubšieho lana je veľmi dobrou, no málokedy spomínanou pomôckou na tento účel, ušetrí vám množstvo času a práce.

Zvyšok dňa sme väčšinou strávili okolo ohňa debatou, pojedaním a popíjaním. Na nejaké vyrezávanie a podobné zábavky bolo chladno a tak sme sa sústredili hlavne na prípravu dreva a úpravu svojich lôžok. Raf si predsa len našiel čas a zapletal konopné povrázky.

Keďže minulú noc som si vďaka Rafomu kormidlu z hamaky užil najviac dymu, presťahoval som sa na miesto, kde predtým ležala Pája. Neskôr v noci som sa chopil iniciatívy a častejšie prikladal, nech si tentoraz viac pospia parťáci.

Rolo vo svojom pelechu.

Ráno som vybehol na kopec pod borovice urobiť pár fotiek ranného slnka, ktoré svojimi prenikavými lúčmi prebúdzalo les. Dojedli sme posledné zvyšky jedla a chlebík, ktorý ostal sme položili na neďaleký pník pre zver. Ohnisko sme uhasili, odpadky vzali do tašky a vyhodili v dedine do smetiaka. Do príchodu rýchlika v Galante ešte ostával nejaký čas a tak sme ho strávili v teple miestnej krčmičky a debatovali o nejakých budúcich podujatiach.

Vlani som na tomto zraze chýbal, teraz sme si to s Attim vymenili, on zo zdravotných dôvodov nemohol prísť. Snáď nabudúce to výjde a namiesto strašne utáraného deda mi bude vo vlaku robiť spoločnosť on. Nazáver sa patrí poďakovať spoluaktérom tohto zrazu za príjemnne strávený zimný víkend. Týmto ďakujem Páji, Rafovi a Rolovi za pohodovú akciu!

This entry was posted in Denník. Bookmark the permalink.

5 reakcií na Decembrový zraz (7-9.12.2012)

  1. Lesní želva píše:

    Bylo to moc fajn, ale příště bych ráda vynechala píďalkové intermezzo u ohniště :-D Těším se na další akci!

  2. atti.hombre píše:

    :-D tož – pěkné!…snáď to o rok vyjde…dobre sa čítaš kamarát! ;-)

  3. chameleonsk píše:

    Ha…práve som sa vrátil v čase. :-) Ďakujem za oživenie spomienok a ešte raz, za príjemnú spoločnosť.

  4. Jofo - pavúk píše:

    Palec hore. Paju obdivujem :)

  5. Vici píše:

    Povedená akce….moc pěkné

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s