Vlčí potok – Železná Breznica (27-29.4.2012)

Trochu oneskorene ale predsa prinášam stručný fotoreport z nedávnej lesnej akcie. Posledný aprílový víkend sme s kamarátmi Attim a Kornelom strávili víkend v lesoch. Atti naplánoval vyčistenie malej zabudnutej studničky pri Vlčom potoku a trochu turistiky s konečnou u jeho brata v Železnej Breznici. V piatok napoludnie sme sa zvítali a presunuli autobusmi na začiatok našej cesty do Sielnice. Tam nás čakal kamarát Igor, ktorý sa však tohto výletu nakoniec nemohol zúčastniť kvôli povinnostiam na stavbe. No aj napriek tomu nám prišiel potriasť rukou a popriať veľa zdaru.

Predpovede veštili ideálne počasie na celý víkend. Slnečno, na nebi ani obláčika, žiaden vietor. Studnička bola schovaná poniže lesnej cesty asi hodinu chôdze od Sielnice. Na okraji lúky v tieni rozkvitnutých trniek a čerešní sme pozhadzovali batohy a trochu si zajedli.

Atti sa na čistenie studničky dobre pripravil, priniesol aj igelitové vrecia na odpadky a rukavice. Tie padli vhod, pretože pod hrubou gumenou celtou, ktorou bola studnička prikrytá nás čakalo prekvapenie. Tisíce mravcov, ktoré si postavili mravenisko hneď vedľa skruže nám dosť znepríjemňovali čistenie. Nič sa nedalo robiť, museli sme ich chtiac či nechtiac vysťahovať. Mravenisko sme rozhádzali do okolia a pomocou ešusu sme zo studne vybrali všetko bahno a lístie. Vyložili sme ním okolie skruže dúfajúc, že to mravce úplne odpudí. Atti ešte dlhým prútom prerazil zanesenú rúru a ďalej už voda sama urobila zvyšok. Studničke by bodlo postaviť jednoduchú striešku, alebo aspoň ju zakryť vlnkovaným plechom. I keď je skruža prasknutá, voda sa v nej drží celkom slušne.

Zamierili sme do doliny k Vlčiemu potoku. Voda v ňom bola kalná a bez prefiltrovania či prevarenia nepoužiteľná, pravdepodobne sa niekde vyššie nachádzajú bahniská diviakov. Potok sme využívali teda len na chladenie našich fliaš s pitnou vodou.

Do svojej výbavy som nedávno zaradil aj tento nórsky armádny batoh z celtoviny a kože. S kvalitou prevedenia batohu som veľmi spokojný no má jednu chybu. Tvrdé kožené popruhy bez polstrovania, ktoré už po prvom kilometri pochodu začnú nepríjemne rezať a tlačiť. Samozrejme v zimnom období keď je človek naobliekaný to nehrá až takú rolu, no v lete je to o niečom inom. Na konci našej cesty som už pociťoval ozaj bolesť a ako dočasné riešenie som si pod ne podkladal vlnený sveter. Keď budem mať trochu voľného času doma tak ich skúsim podšiť zeleným filcom a uvidím čo to povie.

Slnko pomaly zapadalo a bol najvyšší čas sa utáboriť. Zložil som sa pri spadnutej jedli a začal s prípravami. Plánoval som udržiavať počas noci oheň, keďže v tejto oblasti o medvede nieje núdza. Z jedľovej čečiny som si urobil pohodlné prírodné lôžko, nad ktoré som pomocou lieskovice vypol ruskú celtu. Keďže som spal prikrytý vlnenou dekou, tak pred prskajúcimi uhlíkmi z ohňa som nemusel mať obavy. Keď bol nocľah hotový, prišla na rad príprava paliva na noc. Neďaleko nášho táboriska som zazrel veľký stojaci suchár buka a pod ním napadané hrubé vetvy. Stiahol som ich do tábora a čo bolo tenšie som popílil a poukladal po okrajoch prístrešku pre pohodlné prikladanie počas noci bez potreby opustiť lôžko. Čo bolo hrubšie som ponechal dlhé na postupné posúvanie do ohňa.

Zálesácky vankúš – ľanové vrecúško naplnené jemnou jedľovou čečinou. Jedľové ihlice narozdiel od smreka nemajú hrot a teda nepichajú. Vrecko je možné naplniť aj iným materiálom, napríklad suchým lístím, trávou či machom, pritom samotné neváži nič a v batohu nezaberie prakticky žiadne miesto.

Atti prvýkrát vyskúšal svoju veľkú novo ušitú celtu.

Kornelove lôžko.

S prichádzajúcou tmou nadišiel čas zapáliť táborák. V prostredí, kde je problém nájsť brezovú kôru alebo živičnaté drevo z borovice, je dobré poznať ďalšie druhy materiálov, ktoré sú vhodné na podpal firesteelom. Z popadaných, rozkladajúcich sa kmeňov sa dá získať výborné prírodné práchno – spráchnivené drevo. Pokiaľ je suché a dá sa stlačiť medzi prstami ako špongia, zaručene chytí iskru a bude tlieť. Samozrejme po menšej príprave.

Do kúska odlúpnutej bukovej kôry som medzi dlaňami rozmrvil kus spráchniveného dreva na jemný prášok.

Vykresanie iskier firesteelom a chrbtom noža. Kôpka práchna po zachytení iskry tlie a pomaly rastie. Po rozdúchaní na plameň príde na rad raždie.

Atti tradične pripravil výborné ražničie a uvaril čaj z nazbieraného pľúcnika.

Jasná, hviezdami obsypaná obloha bola predzvesťou chladnej noci, dole potokom vial slabý vetrík. Z hĺbky lesa ozývali sa sovy a spolu s praskajúcim ohňom umocňovali tajomnú zálesácku idylu. Pri teple ohňa pomaly som zaspal. Vždy keď oheň uhasol a prestal hriať som precitol, naložil nové drevo a posúval dlhé nedohorené kusy. Keď sa prebudil Atti urobil tak on a ja som spal dlhšie.

Ráno nás zobudil prenikavý vtáčí koncert. Nejakú chvíľu sme ležali, počúvali a prehodili pár slov. Atti mi vraví, že v noci zaregistroval z môjho smeru lomoz, čriedu diviakov. Zrejme išli svojou obvyklou trasou a keď zbadali žiaru ohňa tak sa zvrtli a zmizli v lese.

Vybehli sme pozrieť k studničke ako to vyzerá s vodou.

Po mravcoch ani stopy a v studničke sa voda krásne vyčistila. Dosýtosti sme sa napili.

Kým Atti s Kornelom opekali klobásy, ja som si šiel nazbierať k raňajkám trochu “buriny”.

Natrhal som nedávno vyrašené listy lipy a hlohu ako základné zložky jarného lesného šalátu. Pridal som kvety žeruchy, fialiek a pár kysličiek.

Opečený lunchmeat s lesným šalátom.

Miesto táborišťa sme upratali, doplnili zásoby vody z čerstvo vyčistenej studničky a opustili sme Vlčí potok. Naše kroky ďalej smerovali na Zavrchlúku.

Staršie medvedie stopy.

Na Zavrchlúke nám skrížil cestu mladý jeleň. Jazyk mal vyplazený, pachtil a bol zmätený. Až po chvíli sa ukázalo, že ho hnali pred sebou dvaja cyklisti prichádzajúci od Brestovej.

Prechádzali sme cez oblasť Mláčik, kde má človek možnosť vidieť zachovalý jedľovo bukový les. Počas pochodu sme sa kochali starými bukmi a javormi.

Javor horský s typickou odlupčivou borkou.

Zelená trasa bola veľmi málo používaná a slabo vyznačená. Na niektorých miestach nebol problém zísť z chodníka.

Chodník zrejme častejšie než ľudia využívajú medvede. Našli sme dve hromádky trusu rovno v strede chodníka.

Schyľujúc k večeru sme sa usadili na príjemnom mieste na okraji lesa, pri vyznačenom prameni a ohnisku. Poblíž boli aj dve lavice a stôl z guľatiny a tak sme to využili a rozložili svoje kuchynské nádobie. Keďže celty sa nalačno ťažko napínajú, tak ako prvé sme uvarili večeru. Zhrabal som staré uhlie z ohniska a založil oheň. Kornel si uvaril polievku, ja špagety s morcadelou a Atti piekol pšeničné placky s cesnakom a slaninou.

Tak pizza to nebude ale po náročnej ceste padne výborne aj jednoduchá cesnakovo slaninová placka. Bola to improvizácia, no poviem vám… tie placky boli ozaj božské.

Attiho šikovná panvička… uznajte nieje podarená?

Nocľah sme rozložili na malej lúčke pod lesom. Tu Atti využil plný potenciál svojej veľkej celty, s Kornelom mali ozaj kráľovský pelech. Ja som zvažoval či založiť oheň pred seba na noc, no nakoniec som to zavrhol. Noc bola pokojná, akurát čo nás raz zobudil mohutný praskot poniže pod cestou. Súdiac podľa sily praskotu hrubých vetiev to bol najskôr medveď. Pár krát som zapískal a našťastie maco zmenil smer svojej cesty.

Môj skromný príbytok. Tam kde sa nedal kolík do zeme zabiť, použil som na ukotvenie celty kameň či suché poleno.

Nedeľa ráno. Teplé slnečné lúče nás vydurili z brlohov a tak sme nemotorne začali skladať celty a baliť batohy. Lúčku sme upratali aby po nás stopy nezostalo a presunuli sme sa k ohnišťu urobiť raňajky a pripraviť sa na posledný úsek našej cesty. Dopiekli sa posledné kúsky slaniny a zjedol zvyšok chleba. Naraňajkovaní, popíjajúc teplý čaj pomaly si vychutnávame naše posledné chvíle na tomto mieste. Aj veverice sa prišli s nami rozlúčiť. Po menšej roztržke sa jedna z nich prišla napiť k prameňu, bol to pekný pohľad na tohto nezbedného a neposedného hlodavca.

Len čo Atti dosušil vypraté ponožky sme vyrazili. Cesta do Breznice už netrvala dlho, prakticky stále sme šli dole kopcom a tak to ubehlo ani sme sa nenazdali. Cestou sme stretli dva dôchodcovské páry na prechádzke, už vtedy bolo zrejmé že dedina nebude ďaleko.

Pred príchodom do Breznice sme si dali krátku pauzu na lúke v tieni osamoteného hlohu. Zrazu sa spoza horizontu zjavil miestny rančer na koni a elegantne zodvihol klobúk na znak pozdravu. Pozorujúc ako preháňa svojho koňa po lúke mi prebehlo mysľou aké by to asi bolo zažiť niekedy potulky na koňoch po krajine.
Vychladnutí, zdvihli sme unavené hnáty a odšlapali posledné kúsky cesty po asfaltke až k Attiho bratovi. Keďže ešte nebol doma, privítala nás jeho žena čajom a výbornou fazuľovou polievkou. Zanedlho dorazil aj Bacil, poukazoval nám dvor, humno, záhradu, i svoju hrnčiarsku pec. Čas do príchodu autobusu sme strávili potulovaním sa po okolí a oddychom. Týmto ďakujem parťákom Attimu a Kornelovi za skvelý víkend medzi stromami.

This entry was posted in Bushcraft, Denník. Bookmark the permalink.

15 reakcií na Vlčí potok – Železná Breznica (27-29.4.2012)

  1. Trenkinen píše:

    Super citanie. Pripadal som si ako by som tam bol s vami.

  2. juraj1974 píše:

    Asi tak by som to napisal aj ja. Az na to ze ja som tu moznost ist mal…. Palec hore bracho. Zase pekne straveny cas medzi priatelmi stromami.

  3. Daniela píše:

    Odvážni chlapci. Len neviem, čo by ste boli robili,keby vás tam boli navštívili nejaké medvede. Musela som googliť, kde ste to vlastne boli, kam viem, že kvôli medveďom určite nepôjdem :-) Konečne zase normálny blog na wordpresse. Je ich tu takýchto veľmi málo.

    • atti.hombre píše:

      :-) medveď je inteligentné zviera!…ono do tábora v divočine príde iba omylom alebo z veľkej núdze- a tu v týchto končinách núdzu nemajú…;-)

      • Daniela píše:

        Pred rokom som bola s priateľkou v horách v okolí Ždiaru a ona ma pred tou cestou tak vystresovala s medveďmi, že som ich tam potom videla za každým stromom :-) Ďakujem za reakciu na môj komentár. Ani to sa mi často nestáva. Vidím, že som sa nemýlila, keď som napísala, že normálny blog a dopĺňam, že s normálnym blogerom :-)

  4. atti.hombre píše:

    HoHó! Tak za super akciu ďakujem JA!…Bude mi zas potešením vybehnúť s tebou dakedy do našich nádherných hôr!

  5. bushcraftercz píše:

    pěkný… už se těšim až taky vypadnu ven

  6. Matus píše:

    Skvelé čítanie, Ďakujem : – )

  7. Marek píše:

    Nazdar, pekne citanie a motivacia.. :)
    Zhanam teraz celtu, pod ktorou by sa dalo aspon trocha normalne vyspat a paci sa mi ta tvoja, o aky typ sa jedna? Je to klasicky kosostvorec alebo nieco taketo – http://www.x-armyshop.sk/celty-karimatky-maskovacie-siete/celta-polska-oliv.html ?

    • SKW píše:

      Zdar! Používam presne tú celtu čo si dal v linku. Jedná sa o ruské/poľské pončo alebo ak chceš aj celtu. Celkom si ju pochvaľujem, spí sa mi pod ňou fajn, no je relatívne malá a je to na doraz, ak by som bol vyšší tak asi volím niečo iné (mám 175cm). Ak máš viac ako 180cm tak sa ti pod ňou možno nebude spať pohodlne a budeš sa dotýkať celty hlavou a nohami. Závisí to však aj od toho ako ju upneš či vyššie alebo nižšie. Výhodu vidím iba v jednoduchosti a rýchlosti upnutia/postavenia… nevýhodou je že odpredu človek nieje chránený v daždi, stačí že trochu šibe z tej strany. Treba mať pri sebe ešte niečo čím sa v prípade nepriaznivého počasia zakryješ odpredu, alebo mať tieto pončá dve a spojiť ich dokopy ako típí.

      • Marek píše:

        Viem, pozeral som fotky z Čabrade, pekne riešenie s tým pončom :). Výškou som na tom podobne, v tom by nebol problém. Dá sa použiť aj ako pončo, nepremoká moc? Zatiaľ pôjdem asi do tohto – http://www.e-army.cz/celta-dpm-2-55-x-2-20-m-orig-e1703.html , čítal som na ňu dobré ohlasy. Ozaj, ak som dobre pozeral na fotkách, to spávaš len pod vojenskou dekou?

      • SKW píše:

        Tá ruská/poľská celta je z bavlny a bola naimpregnovaná keď som ju kúpil. Dá sa použiť aj ako pončo v pohode, nepremoká. Ja som ju však neskôr ešte dodatočne naimpregnoval v roztoku kamenca pre istotu.
        Tá britská basha čo si dal v linku je veľmi dobrá celta, pochvaľujú si ju veru aj kamaráti z fóra. Nemal som možnosť ju vyskúšať osobne, ale videl som kolegu z fóra ju používať v kombinácii s hamakou a je spokojný.
        Pod dekou spávam len keď mám chuť :) keď je možnosť spať pri ohni alebo keď je teplejšie počasie, inak to nieje najlepšia voľba, vojenská deka moc nezahreje, chcel by som si však zohnať Hudson Bay deku, to je niečo iné :). Teraz som však bol napríklad týždeň v Myslinách s kamarátom a vzal som si som radšej spacák a spal som bez ohňa. Počas dlhšieho pobytu vonku na viac nocí je lepšia voľba spacák, nemusíš používať oheň aby si ostal v teple, čiže nemusíš počas noci často vstávať a prikladať.
        No a zas minulý víkend sme mali z fóra akciu LH kde som spal pri dlhom ohni len prikrytý nemeckou celtou :) a bolo to v pohode, oheň hrial výborne. 1-2 noci pri ohni prespať sú v pohode. Na dlhšie to už nieje ono a volil by som spacák.

        Onedlho by mali byť reporty z oboch akcií.

        S pozdravom
        skw

  8. Hroch píše:

    Moc pěkný report i fotky, krásně jste si to užili … takže ode mne palec nahoru a pozdrav vandrovním bráškům z Prahy ! :-)

  9. Alena píše:

    Krasne čitanie…palec hore👍

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s