Víkend na Čabradi

Niekedy začiatkom marca som na Univerzite vo Zvolene postrehol informačné tabule o zrúcanine hradu Čabraď. Pri pohľade na obrázky mi prebehlo mysľou, že aké by to asi bolo táboriť niekde na peknom mieste pod týmto tajuplným hradom. Minulý víkend som mal možnosť si to vyskúšať na vlastnej koži. A poviem vám, bol to krásny zážitok. Podarilo sa to vďaka kamarátom Attimu a Jurajovi, ktorí zorganizovali všetko potrebné a tak sme v piatok okolo obeda vyrážali z obce Čabradský Vrbovok na menšiu pešiu túru k hradu.

Pridal sa aj Jurajov syn Matúš.

Čabraď je zaniknutý stredoveký hrad z 13. storočia, slúžil na ochranu kľúčových ciest vedúcich k banským mestám. Nachádza sa pri obci Čabradský Vrbovok uprostred Krupinskej vrchoviny, z troch strán ho obteká rieka Litava a tým mu poskytuje prirodzenú ochranu. Hrad je jedinečný tým, že z neho nevidíte nijaké rušivé prvky dnešnej civilizácie, len okolité lesy.

Vstupná brána. Chránili ju dve mohutné strielne a padací most.

Juraj pri informačnej tabuli. Rovnako ako ja, aj on bol ohromený predstavou, ako sa tu kedysi žilo. Keby tak tieto múry vedeli rozprávať.

Jamky v skale, zrejme od guliek z muškiet.

Za Attim sa nachádza sýpka, ktorá bola pristavaná k hradu v 19. storočí.

Hrad celkovo pôsobí dojmom, že bol veľmi dobre strategicky vybudovaný. Toto je pohľad z trojposchodovej podpivničenej brány, ktorou sa zo severu vstupovalo do horného hradu.

Veľké nádvorie s pohľadom na zvyšky hlavnej veže.

Spoločná fotka v bastióne horného hradu.
Trošku viac svetla, ale to je predsa úplne jedno. ;-)

Odtiaľ sa pozeráme na druhú bránu s prístavbou, napravo od nej je niekdajšia prvá bašta a podlhovastá sýpka.

Výhľad na okolité lesy.

Rozhodli sme sa, že sa utáboríme na malej plošinke pod hradom, kde nás ráno budú zobúdzať slnečné lúče.

Juraj krstil svoju novú biwi hamaku. Výhodou tejto hamaky je, že popri klasickom upnutí medzi dva stromy sa dá vďaka prídavnej vrstve z rip-stop nylonu rozložiť aj na zemi ako malý stan.

Atti a ja sme si postavili prístrešky trošku ďalej kvôli nerovnostiam terénu. Bol trochu problém so zabíjaním kotviacich kolíkov, pretože sme boli prakticky na skale obrastenej vrstvou machu a trávy. Ale keďže sme očakávali slnečné počasie bez vetra, nebolo potrebné nejak extra upevňovať prístrešky. Atti si priniesol staršiu bavlnenú celtu, samozrejme vlastnoručne zhotovenú a slaninou naimpregnovanú ;-), ja som nad seba natiahol pončo a bolo po starostiach. Samonafukovačky nám podstatne spríjemnili život, pretože na tomto podloží by sme si inak museli dôkladne pripravovať lôžka.

Príprava večere. Atti robil špagety s usmaženou slaninkou, cibuľkou a kuriatkami, Juraj varil cestoviny so syrom a ja som sa uskromnil s konzervou bravčového.

Noc roztiahla nad Čabraďou a lesmi navôkol svoj temný plášť a spoza hory vykukol žiarivý strážca. Líhame si do spacákov.

Ešte predtým som však urobil malý lampáš z plechovky ako minule. Pomaly sa z toho stáva taká malá tradícia.

Zobudili sme sa do krásneho rána.

Ráno v kempe. Ja s Ďurim raňajkujeme, Atti niekam odbehol a Matúš ešte odfukuje v hamake.

Keďže sme táborili na skalnatej pôde, na zavesenie čajníka sme si vyrobili trojnožku. Je to ideálny spôsob závesu nádoby nad oheň, keď sa kvôli skalám nedá do zeme zapichnúť jednoduchý stojan, alebo tiež v zime, keď je zem zamrznutá. Trojnožka poskytuje vynikajúce možnosti nastavovania výšky nádoby, ak chcete mať ešus vyššie, nohy jednoducho priblížite k sebe a naopak.

Attiho kávička.

Po raňajkách nasledovala ranná rozcvička, trochu sme sa zabávali s ručným vrtákom. Doniesol som na ukážku aj kúsok čagy.

Uhlík na konci vrtáka.

S Matúšom sme vyrezávali lyžicu.

Vyrazili sme sa poobzerať po nejakých hubách. Našli sme hlivy, kuriatka, suchohríby a vo veľkom rástli aj muchotrávky červenkasté. Nazbierali sme dostatok na chutný pokrm pre každého.

Matúš našiel najväčší hríb a tiež zbieral rôzne liečivé bylinky.

V tejto oblasti je hojný drieň obyčajný (Cornus mas). Má jedlé plody, ktoré práve v tomto období dozrievajú. Môžu sa jesť surové, dá sa z nich urobiť chutný džem, no asi najčastejšie sa z nich robí domáca pálenka – drienkovica. Drieň si môžete zameniť so svíbom krvavým (Swida sanguinea) najmä vďaka podobným listom, no ten má čierne nejedlé plody, podobné baze.

Z hubačky sme sa vrátili hladní ako z hladomorne. Rozhodol som sa, že si tiež dám Attiho hubové špagety. Tu sa už smaží slaninka, cibuľka a pokrájané huby.

Ďalší večer sme strávili pri ohni pod horným hradom.

Nanosili sme hromadu dreva a popílili ho na klátiky. Taktiež sme si pripravili rôzne materiály na podpal. Taký menší bushcraft tréning. Sprava – čaga, suché korienky z hradnej steny, suché borovicové ihličie, šišky z borovice, huňaté vršky trávy, kôra plamienka a tenké raždie.

Táborák zapálil Atti firesteelom.

Dlho do noci sme debatovali o všetkom možnom, spoločnosť nám znovu robil jasný mesiac, ktorý osvetľoval staré hradné múry a spolu s mihotajúcim sa plameňom táboráka vytváral jedinečnú atmosféru. Chvíle ako táto sú na nezaplatenie, posilňujú putá medzi kamarátmi a ostanú vryté v pamäti človeka už navždy.

Na záver by som chcel vyzdvihnúť šľachetnú činnosť Attiho brata, ktorý organizuje práce na hrade za účelom jeho záchrany. Potom, čo som sa poprechádzal po hrade a predstavil si ten stredoveký život, úplne chápem jeho zanietenosť a lásku k tomuto miestu. Taktiež sa patrí poďakovať všetkým ľuďom, ktorí na hrade brigádujú dobrovoľne a bez nároku na honorár. Svojou prácou predlžujú tomuto krásnemu hradu život a umožnia tak aj neskorším generáciám vidieť aspoň úlomky z našej histórie. Títo ľudia preto obetujú svoj voľný čas a mozole a odmenou pre nich sú nezabudnuteľné chvíle uprostred tejto krásnej divočiny a večery pri ohni v kruhu priateľov.
Pre bližšie informácie o hrade Čabraď navštívte prosím stránku združenia Rondel.