Veľké množstvo stôp v zamrznutom snehu. Prevládajú najmä stopy srnčej zveri a líšok, ktoré sú aktívne obzvlášť teraz v období kankovania.

Krásne sa odlupujúca brezová kôra. Vynikajúci materiál na podpal táboráka.

Natrafili sme na jazvečí brloh tzv. hrad. Ide o rozsiahly komplex chodieb a komnát, pokojne aj niekoľko metrov pod zemou s viacerými vchodmi/východmi, pri tomto som napočítal 5.

Jazvečie stopy v zamrznutom snehu. Jazvec je nepravý zimný spáč, svoj spánok prerušuje pomerne často.

Teraz keď viem o tomto jazvečom hrade, tak sem určite zavítam aj niekedy na jar aby som pozoroval túto zaujímavú nočnú šelmu. Nieje to nič zložité, stačí sa pred zotmením posadiť niekde obďaleč ku kmeňu, a ticho a nehybne čakať. Samozrejme treba si dať pozor na smer vetra, pretože jazvec veľmi dlho a dôkladne vetrí ešte pred samotným vylezením z brloha.

Na tomto vysokom starom dube bol kedysi postavený posed, z ktorého už dnes zostalo iba pár trámov. Bol dobre situovaný s parádnym výhľadom na okolité polia. Dá sa odtiaľto pohodlne pozorovať zver, stačí ďalekohľad, niečo mäkké pod zadok a za vrece trpezlivosti .

Na záver jedna spoločná.

Stretávka prebehla u Juraja v dome jeho rodičov, kde sme chvíľu posedeli pri teplom čaji. Odtiaľ sme sa pohli na cestu približne hodinu pred obedom. Počas pochodu začal padať dážď a tak sme pozhadzovali svetre a nahodili pláštenky. Stúpajúc vyššie sa kvapky menili na stále väčšie a krajšie snehové vločky.

Chvíľka oddychu pri krmelci.

Vhodné miesto na tábor sme si vyhliadli v najvyšší čas, pretože v snehu trvajú práce dlhšie a tma sa v lese rozlezie ani sa človek nenazdá. Zložili sme batohy v mladom hrabovom poraste a pustili sme sa do odhadzovania snehu. Vďaka attiho ružovej lopatke to šlo celkom rýchlo, Creo a Marcela mali malé kovové rýle, ktoré sa dajú poskladať na motyčku, tie pomohli hlavne so zamrznutým snehom. Na odhŕňanie snehu celkom dobre poslúžila aj pokrievka z kotlíka, no dobrá snežná lopata je v takýchto podmienkach na nezaplatenie. Kým Michal so Sallym naťahovali svoje hamaky medzi stromy, Atti a ja sme zháňali nejaké sucháre na stavbu lôžok.

Sally a jeho štýlová čapica z líščej kožušiny. Spolu s Jurom čistia ešusy.

Tento roh táborišťa patril “hamakovníkom” Sallymu a Michalovi, ktorí spali v sieťach – hamakách. Michal sa chystá uvariť si nejakú polievku.

Takto nejak vypadal môj brloh.

Tu je Creo a jeho luxusný Pinguin Vega Extreme. Uprostred noci sa k nemu pridal Macmatej, ktorý dorazil s čelovkou na hlave a GPS v ruke.

Vegeťáci Atti a Juraj. Spokojnosť im srší z očú – konečne sa parta znovu zišla v lesoch.

Rafo varil “cestu” a všetci sa zhromaždili okolo ohňa ako supy.

Našim jediným zdrojom pitnej vody bol sneh. Topený v ešuse na ohni mal otrasnú chuť od popola a dymu, o niečo lepšie to bolo v prípade topenia na plynovom variči. Touto cestou musím vyzdvihnúť Crea, ktorý bol ochotný natopiť na svojom variči viac snehu do fliaš aj pre ostatných. Musím ešte poznamenať, že sme vypili menej vody než by sme mali a s tým niesom veľmi spokojný, nabudúce niektoré veci určite zmením. Ono sa to človeku nezdá, no práve v zime musí do seba dostať viac tekutín než inokedy, pretože stráca veľké kvantum vody dýchaním studeného vzduchu a činnosti ako stavba lôžka, či zber suchého dreva dehydratácii ešte dopomáhajú.

Prvá noc prebehla v pohode, nad ránom som však cítil, že spacák stráca svoje izolačné schopnosti. V priebehu noci stúpla vzdušná vlhkosť a spacák bez ždiaráku jednoducho navlhol. Podobné pocity potvrdili ráno aj Atti a Marcela.

V sobotu sa partia na chvíľu rozdelila. Raf, Atti a Marcela ostali v kempe, kým zvyšok partie, teda Juraj, Creo, Sally, Michal, Macmatej a ja, vyrazil na túru na Rokoš. Bez ťažkých batohov to bola úplne pohodová vychádzka, trochu sme si precvičili poznávanie stôp, natrafili sme na stopy kún, veveríc, líšok a z raticovej zveri bolo vidieť len aktívne diviačie chodníky v mladine, pretože vysoká už zmigrovala do nižších polôh.

Čím sme stúpali vyššie, tým sa zvyšovala aj hrúbka snehovej pokrývky. Miestami bolo snehu po kolená a viac.

Spoločné foto pri Pinkovie Viechoch.

Vstúpili sme do zamrznutého sveta v ktorom mráz čarovne vyzdobil konáre stromov.

“Ihličie” na bukových konárikoch.

Maco a Mišo po kolená v snehu.

Spoločná fotka na Veľkom Rokoši. Cvíľu sme tu pobudli, vychutnávajúc si zasnežený les, svieži vzduch a úplný pokoj všade navôkol. Po zapísaní sa do knihy sme pomaly začali kráčať naspäť po svojich stopách.

Kým sme sa my tárali po kopcoch, v tábore prebehli menšie zmeny. Atti si opravoval lôžko a Rafo si vymenil miesto s Marcelou. Medzi stromy zavesil hamaku a nad ňou natiahol veľkú celtu, ktorá siahala až nad oheň.

Keďže sme sa vrátili vyhladovaní ako vlci, prvé čo každý urobil po príchode do tábora bolo, že vzal do ruky ešus a hybaj k ohňu. Ešte pred zotmením sme si zatrénovali bow-drill, no akosi sa nikto foťáka nechopil a tak je tentoraz report o to chudobnejší.

Veselá atmosféra panovala celý večer, s plnými žalúdkami sme sedeli okolo ohňa a náruživo debatovali. Marcela varila výborný fazuľovo syrový prívarok, na ktorom si všetci dobre pochutili. Ako bonbónik sa podávalo marinádované kuracie mäsko pečené na ražni. Trochu sme si s Rafom poplakali sediac v jeho hamake. Niežeby nám bolo za niekým smutno, ale dym z ohňa krásne cirkuloval popod jeho celtu a pomaly a kruto nás údil. Začalo pekne snežiť a zhora vanul slabší vetrík. Pomaly sme sa porozchádzali každý do svojho pelechu.

Ešte predtým než som sa uložil spať, som došpanoval všetky lanká na celte, nejak sa mi nepáčilo to sneženie. Zaliezol som do spacáka, zvrchu som sa prikryl kongom a pomaly som zaspal.

Uprostred noci som sa zobudil a ako prvé som postrehol, že celta nadomnou je nejak podozrivo blízko. Siahnem za golier po čelovke a hneď mi je všetko jasné – spadlo snehu ako na Aljaške. Vyšiel som zo spacáka a zhrnul som z celty všetok sneh. Zadnú stenu, odkiaľ vial vietor som spustil nižšie aby mala dobrý spád. Našťastie som mal okolo lôžka dostatok priestoru, takže sneh mal kam padať. Tiež som pobehal skontrolovať ostatných ako sú na tom, všetci boli v pohode, akurát možno trochu prisypaní snehom.

Niekde tu v tejto hromade snehu ležala Marcela.

To už bol hore aj Michal, ktorému sa potrhali oká na celte a tá ho pritlačila v hamake. Vyliezol von, vzal lopatu, začal odhŕňať sneh a pomáhal všetkým, čo to potrebovali, najmä Marcele. Od Attiho som si požičal plynový varič, zaliezol som do spacáka a postavil na čaj, reku iste dobre padne ako ratovaným, tak ratujúcim. Michal vzal sekeru a šiel rozložiť oheň, že už asi vyčká do rána pri ňom. Prišli aj Creo s Macmatejom, jeden topil sneh a druhý pílil drevo na oheň. Zazipsoval som spacák a znovu som zaspal.

Sally spokojne odfukuje v hamake.

Attiho celta ráno po odhrabaní.

Marcelina celta ráno po odhrabaní.

Juraj v bivy-hamake.

Ráno sa v kempe búrlivo prejednával nočný zážitok. Juraj s Rafom zvládli noc v pohode, Raf ani nevedel že nejaký sneh padal. Ako poslední vstávali Macmatej s Creom, ktorí dostali budíček v podobe interakcie ešusu a lyžice .

Každý kto si zabudol odložiť na noc veci pod celtu, mal ráno postarané o zábavku navyše. Dobre sme sa naraňajkovali a pomaly sme sa pustili do balenia. Miesto tábora sme vyriadili, odpadky po sebe pozbierali do tašky a vydali sme sa na spiatočnú cestu.

Nami vyšlapaný chodník už bol minulosťou a tak neostávalo nič iné ako prebrodiť sa snehom. Niekde na pol ceste sme stretli skupinku podobných dobrodruhov, ktorí sa chystali táboriť až hore na Rokoš.

U Jurových rodičov nás už čakal teplý čaj a výborná kapustnica. Potom nadišiel čas lúčenia a návratu do bežného života. Touto cestou by som sa chcel poďakovať všetkým zúčastneným za fantastický zraz, nové skúsenosti a možnosť spoznať tých, s ktorými som doteraz bol v kontakte len prostredníctvom fóra. Moja vďaka patrí takisto Attimu za prichýlenie vo Zvolene a samozrejme Jurovým rodičom za veľmi príjemnú pohostinnosť. Verím, že máme pred sebou ešte kopu podobných spoločných akcií! Lesu zdar priatelia!

Naskytol sa nám celkom pekný výhľad na okolie. V diaľke vidieť vrch Jaseniny.

Zajačie stopy.

Postupne sadla hmla a zamrznuté kry borievok a šípok vytvárali dojem, že sa človek nachádza v akomsi inom svete.

Napriek tomu, že navonok šípky vyzerajú zamrznuté, vo vnútri skrývajú sladkú, poľahky vytlačiteľnú dužinu.

Schádzame dole k potoku Smolná.

Stopy kuny.

Tento les patrí medzi moje obľúbené miesta. Tieto obrovské prastaré buky ma nikdy neprestanú fascinovať.

Popri velikánoch, ktorí určite pamätajú pár storočí, sa človek cíti doslova ako mravec. Práchnovce na tomto rozkladajúcom sa buku sú jedny z najväčších aké som kedy videl.

Pečená slanina samozrejme nesmie chýbať. Luboš s Ďulom si dopriali tiež.

V dolnej časti Smolna na mňa čakalo prekvapenie. Stopy rysa ostrovida. Na tejto fotke si môžete všimnúť zhlúčik stôp na skale odkiaľ potom po zvalenom kmeni stromu prešiel na druhú stranu potoka. Namiesto preskakovania veľmi rád využíva práve takéto popadané stromy. Rys si nikdy nenechá ujsť príležitosť, ako prejsť cez nejakú prekážku bez zbytočného plytvania energiou.

Pre porovnanie rúčka noža aj s bolstrom meria takmer 11cm.

Stopy neboli čerstvé. Už nebol čas vydať sa po nich, no keď sa mi najbližšie naskytne príležitosť, tak sa sem vrátim. Som presvedčený, že tu budú stopy znovu pretože rys pomerne presne dodržiava svoje trasy, značkuje si teritórium. Už teraz sa na to teším, som veľmi zvedavý aké zaujímavosti a poznatky o miestach výskytu rysa v tejto oblasti mi stopovanie prinesie.

Zhotovili sme pár kŕmidiel pre vtáky a osadili sme ich na koly v okolí chaty, jedno hneď pred kuchynské okno chaty a druhé na roh záhradky.

Keď sa zíde viac ľudí na chate, tradične varíme kotlíkový guľáš.

Prechádzka k Chocholnej. Brat vyskúšal nepremokavosť svojich topánok počas prechádzania cez polozamrznutý potok

Diviačie stopy.

Jeleň zbehol dole z briežku na lesnú cestu. Pomerne čerstvá stopa.

Tomuto jazvecovi sa zrejme spať veľmi nechce.

Usadili sme sa na vrchu Zámok pod jedľami s cieľom upiecť si trochu slaninky. Ponuka materiálov na podpal bola dosť biedna, málo brezovej kôry a všetko raždie na stromoch vlhké od námrazy. V takom prípade pomôže starý zálesácky trik – nastrúhať stružliny z rozštiepeného dreva, drevo vo vnútri je suché.

Nesmieme nechať klesnúť hladinu cholesterolu príliž nízko

Táto zima ktovieako štedrá zatiaľ nieje, aj keď v noci tu prituhne aj na -10, cez deň bolo stále len okolo mínus dva tri stupne, čo je na tunajšie pomery dosť málo. Sneh sa drží len vo vyšších polohách okolo Bykova a Jaseniny. Snáď poriadne mrazy ešte len prídu.

Tenká snehová prikrývka krásne ukáže čo sa deje v lese. Je len na nás, či dokážeme prečítať, čo nám hovorí. Najčastejšie bolo vidieť stopy líšok a raticovej zveri. Ani medvedie stopy už niesú také zriedkavé ako kedysi. Chlpáčom sa ešte veľmi spať nechce, len počas tejto prechádzky sme natrafili na 6 stopových dráh medveďov. Síce je pravdepodobné, že väčšinu z nich urobil jeden a ten istý jedinec, no videli sme aj stopy medvedice s pestúnom.

Vždy keď prechádzam okolo starých opustených domov ako je tento, zamyslím sa nad tým, ako tu ľudia kedysi žili. V tunajších lesoch je takýchto pozostatkov neúrekom, vždy sú to len menšie skromné domčeky s maximálne dvomi miestnosťami postavené zo skál a hliny a vždy sú umiestnené v blízkosti nejakého járku, úžľabiny s tečúcou vodou. Nad čím ale ostáva rozum stáť, sú vozové cesty, ktoré k nim vedú, vykopané do svahu po vrstevnici v tomto strmom a skalnatom teréne.

Zastavili sme sa pri studničke, doplniť zásoby vody a pokochať sa výhľadom, kým hmla znovu nezatiahne oponu.

Stopy kuny lesnej.

Križujúce sa jelenie a zajačie stopy.

Najvyšší čas doplniť energiu pečenou slaninou a cibuľou. Jedným vrzom sme prevrátili vyvalený smrekový kmeň, ktorý poslúžil ako stolík/lavica a rozložili sme oheň.

Dušan s Paľom narobili domácu slaninu, ešte je trochu čerstvá, ale zato vynikajúca.

Skrytá studnička v smrečine pod Bykovom.

Ľadová voda šteluje plomby

Na miestach kde kedysi bývali ľudia, po nich zvyčajne ostanú okrem zvyškov domov aj ovocné stromy. Vracajúc sa späť k chate sme si natrhali zopár “vrchárskych” jabĺk nazývaných aj kožavky. Sú to trvácne jablká, nevadí im ani silnejší mráz.

No a tam kde sú jablká sú samozrejme aj medvede, takže na záver ešte jedna medvedia packa.

Je z 3 milimetrovej hovädzej hladenice, zošité ľanovou niťou sedlárskym stehom. Niť som navoskoval viacnásobným pretiahnutím cez hrudku čistého včelieho vosku. Medzi dvoma vrstvami kože je v mieste stehu tretí kus kože – prúžok, ktorý zabraňuje prerezaniu šitia. Pred šitím som tieto tri kusy napevno zlepil lepidlom na kožu. Tento štýl puzdra je bežne dodávaný k škandinávskym sekerám, no zvyčajne býva puzdro len znitované dohromady.

Pútko je na zadnej strane prilepené a pevne prišité.

Zapínanie na druk je veľmi pohodlné a praktické.

Nakoniec som puzdro nahrial, aby koža zväčšila póry a napustil som ju balzamom na kožu s obsahom včelieho vosku a rôznych prírodných olejov. Hrany na koži som orezal a zaleštil parohom.

Keďže som nemal farbu na kožu a moridlo použiť nechcem, puzdro má svoju prirodzenú farbu. Už teraz sa teším na ďalšie kožiarske projekty. V budúcnosti by som si rád vyrobil nové puzdierko aj pre malú Husqvarnu a Moru 511.

Pre začiatok menšie zoznámenie. Nôž je z nerezovej ocele (RWL-34), full-tang, rúčka je z čerešne, znitovaná tromi nitmi bez použitia lepidla, má predĺžený tang, výbrus by mal byť plochý s fazetkou, no po prebrúsení človekom, ktorý mal nôž predomnou niesú viditeľné hranice fazetky. Mám dojem, akoby celý výbrus bol jemný konvex, čo sa mi veľmi páči, ostrie je štíhlučké a jedovaté, bez problémov stína chlpy na predlaktí. Je o poznanie ľahší od môjho noža, čo považujem za veľké plus, vzhľadom na to že zvládol v podstate všetky úkony rovnako dobre a v niektorých veciach, ako napríklad krájanie potravín, bol výrazne lepší.

Chrbát noža zdobí krásny filework, je to v podstate Viťov podpis. Pri pozornejšom preskúmaní si všimnete vyryté iniciály VM.

Tvarovo mi vyhovuje, v ruke mi sedí celkom dobre. Jediné čo mi prekáža, je hranatá záštita.

Nôž má predĺžený tang alebo tŕň. Toto je veľmi užitočná časť noža, umožňuje robiť veci, pri ktorých by ste si na normálnom noži mohli poškodiť črienky.

Okrem iného je to super vec na drúzganie orechov.

Ako prvé som s ním doma vyskúšal poprekrajovať pečivo a nejakú zeleninu. Vďaka štíhlej čepeli, krája naozaj ukážkovo.

Kožené púzdro je ušité z dvoch vrstiev kože, čo mu značne pridáva na robustnosti. Nôž však v ňom už začína byť trochu voľnejší.

Na opasku sa nosí pohodlne.

Nôž som otestoval v metóde Split wood fire, čo je technika naštiepania dreva nožom bez pomoci sekery a podpálenie firesteelom bez použitia iného materiálu, než je samotné drevo. Aj keď toto suché agátové drevo sa vám môže zdať zvonku spráchnivené, je to len povrchová vrstva, vnútri je to kvalitné tvrdé drevo. Napílil som ho na vhodne dlhé kusy pomocou pílky Bahco Laplander.

Batoning s nožom bol bezproblémový, no zbadal som pri ňom niečo, čo by som na noži zmenil. Črienky majú na strane kde je čepeľ špic, smerujúci k špičke noža. Toto elegantné zahrotenie by som však nechcel, je to síce pekné dekoratívne, ale nepraktické. Pri batoningu je lepšie, ak je črienka zvislá, alebo zaoblená, aby náhodou nedošlo k jej nalomeniu, alebo vyštrbeniu pri prechode noža nadol štiepaným drevom. Žiadny veľký problém, len môje osobné preferencie.

Štiepanie dreva nožom sa robí pomocou ďalšieho kusu dreva, ktorým sa udiera po vytŕčajúcej čepeli.

Nôž zvládol naštiepať všetko drevo bez najmenších problémov.

Chlpaté drievka feathersticky sa vyrezávajú v pohode.

Ďalej som nastrúhal kopu stružlín na podpal.

Pri štiepaní triesok na menšie príde vhod predĺžený tang. Nabijete nôž kyjaničkou do triesky a druhou rukou ju potom vykrútením do strany pohodlne rozštiepite.

Pri tejto metóde by ste mali aj práchno pre firesteel vytvoriť z naštiepaného dreva. Keďže ide o tvrdé drevo, dajú sa z neho narobiť oškrabky. Na tento úkon je však nôž dosť zle pripravený. Fileworkovým chrbtom to síce ide, ale horko ťažko a dosť som sa natrápil. Na toto jednoznačne treba pekne zbrúsený chrbát. Uvedomujem si, že tento filework je Viťov podpis, no ja som toho názoru, že táto krásna dekorácia, ktorá zvyšuje hodnotu noža je vhodná pre človeka, ktorý nôž použije len na krájanie, rezanie a nič iné. No pre zálesáka, ktorý používa svoj nôž ako univerzálny nástroj je to dosť nepraktické a podstatne užitočnejší je pre neho naplocho zbrúsený chrbát. Absolútne by mi filework neprekážal, ak by zasahoval len po usek, kde končia črienky a začína čepeľ.

Tu sa tiež najviac prejavila hranatá záštita. Funguje výborne ako raznica na živú kožu. Jednoznačne ju treba zaobliť.

Po vynaloženom úsilí sa mi podarilo pripraviť kôpku oškrabkov na zachytenie iskry z firesteelu.

Takto by mala vyzerať správna príprava na založenie ohňa metódou Split wood fire.

Kresanie firesteelom bol ďalší zádrheľ, ktorý vyplynul zase z chrbta noža. Predpokladám, že Viťo doteraz nebol zvyknutý na to, že s jeho nožmi sa bude kresať firesteelmi a tak na to pri výrobe noža zrejme ani nemyslel. Aj úsek chrbta pri špičke na ktorom nieje filework mal hrany jemne zabrúsené. Toto mi dosť sťažovalo snahu kresať kontrolovane špičkou. Fileworkovým chrbtom sa samozrejme kresať dá, ale iba tak, že iskry lietajú všade možne, len nie do tejto malej kôpky oškrabkov. Kým sa mi so šťastím podarilo kôpku zapáliť skoro som ošedivel. S nožom, ktorý je na to pripravený a má správne nabrúsený chrbát, sa to dá zapáliť na pár škrtov.

Pridané stružliny.

Následné pridávanie naštiepaného dreva od najtenšieho po najhrubšie.

Stabilizovaný táborák.

Takže aby som to zhrnul, z môjho pohľadu je to nielen skvelý lovecký nôž, ale tiež výborný nôž na bushcraft, ak by sa odstránili, prípadne upravili tieto prvky:

• Filework by nemal presahovať ďalej než končí rúčka.
• Chrbát čepele musí byť po celej dĺžke zbrúsený tak, aby mal v priečnom reze dva pravé uhly – toto je z môjho pohľadu veľmi dôležité pri škriabaní dreva za účelom získania práchna a hlavne pri kresaní firesteelom. Takéto hrany však môžu niekomu prekážať, napríklad pri vyrezávaní, kedy sa pritláča na chrbát noža palcom, čiže tento bod nemusí byť pravidlom pre všetkých. Sú tu aj ľudia, ktorí chrbát nepotrebujú používať na takéto ulohy a napríklad pri firesteele nepoužívajú nôž, ale prídavný pliešok, poprípade niečo iné.
• Zaoblenie hrán záštity pre lepší komfort, prípadne ju ešte o kúsok skrátiť.
• Pri konštrukcii rukoväte použiť aj lepidlo. Predsalen batoning je dosť drsná procedúra a samotné nitovanie nemusí tie otrasy vydržať, bez lepidla ľahšie dôjde k uvoľneniu črienok.
• Zaobliť alebo zvislo zarovnať črienky na strane kde je čepeľ.

Úplne nazáver by som ešte chcel poďakoval Viťovi za možnosť vyskúšať si jeden z jeho nožov. Nôž nabrúsim a dám do najlepšieho stavu ako viem a posielam ho ďalšiemu človeku v poradí. Ak by ste mali záujem o niektorý z Viťových nožov, môžete sa s ním skontaktovať prostredníctvom facebooku.

Ich výroba je úplne jednoduchá, potrebujete hladkú plochú dosku, najlepšie vyhobľovanú, kobercovú pásku, rôzne brúsne papiere, alebo ak chcete šmirgle a trochu lepidla (postačí aj obyčajné biele lepidlo na papier).

Jedinou nevýhodou týchto doštičiek je ich kratšia životnosť. No nieje žiadny problém vymeniť opotrebovaný pás za nový a pritom z jedného listu brúsneho papiera, ktorý stojí pár centov, si ich viete vystrihnúť 7-8 v závislosti od toho, akú veľkosť doštičky máte. Dovolím si tvrdiť, že pri správnom postupe je možné pomocou takýchto obyčajných doštičiek nabrúsiť nôž rovnako dobre, ako na drahých kameňoch.

Na tento účel sú najvhodnejšie tzv. vodné šmirgle týchto zrnitostí. Rozdelil som ich približne do troch tried:

Drsné – slúžia na odstránenie veľkého množstva ocele pri malom počte ťahov. Zanechávajú veľmi drsný povrch čepele. Ak by ste po brúsení na tomto type šmirgľov vložili nôž pod mikroskop uvidíte, že ostrie je zubaté ako pílka. Používajú sa vtedy, ak je nôž veľmi tupý. Následne je potrebné prejsť na jemnejší až najjemnejší šmirgeľ. Ak nôž nieje výrazne zatupený, nieje potrebné brúsiť na drsnom šmirgli.

Jemné – zanechávajú jemnejší povrch, odstraňujú málo ocele a je potrebné robiť na nich viac ťahov. Pri bežnom brúsení začíname práve na niektorom z jemných šmirgľov. Po opakovanom používaní sa ich z nich stávajú šmirgle honovacieho typu.

Honovacie – sú najjemnejšie, používajú sa ako posledné, dodajú ostriu vyleštený vzhľad a zanechajú povrch najhladší. Taktiež zanechajú najkompaktnejšie ostrie. Na tomto type šmirgľov je potrebné urobiť najviac ťahov.

VÝROBA BRÚSNEJ DOŠTIČKY:
Doštička by mala byť široká ako kobercová páska približne 5cm a hrubá 1cm. Jej dĺžka môže byť rôzna, podľa vášho vkusu, ja zvyknem robiť od 15 do 20cm. Doska musí byť úplne rovná a hladká. Akékoľvek nerovnosti na doske porušia pravidelnosť výbrusu. Je možné použiť aj opracovanú tabličku skla, kde je zaručená tá najdokonalejšia rovnosť povrchu.

Na doštičku nalepte kobercovú pásku ako podklad. Má význam hlavne pri výmene šmirgľa. Ak by ste nalepili šmirgeľ na priamo na doštičku, tak neskôr budete mať problém dať ho dole a povrch dosky ostane hrboľatý, poznačený od lepidla.

Starými nožnicami vystrihnite pás brúsneho papiera rovnakého rozmeru ako je doska. Naneste naň tenkú vrstvu lepidla a prilepte ho na doštičku. Prilepením rôzne drsných šmirgľov na obe strany dostanete kombinovanú brúsnu doštičku. Na jednej strane môžete použiť napríklad 400 a na druhej 800, alebo 600 a 1200 atď. Výhodou obojstrannej brúsnej doštičky je navyše to, že keď si ju položíte napríklad na peň, tak vám počas brúsenia bude pekne stáť na mieste.

POSTUP PRI BRÚSENÍ
Tu si najprv treba uvedomiť, že existujú rôzne typy výbrusov na nožoch a každý si vyžaduje iný spôsob brúsenia. Takže pred brúsením odporúčam oboznámiť sa s druhmi výbrusov, určiť aký máte na svojom noži a na základe toho aplikovať príslušnú metódu brúsenia. Napríklad nôž, ktorý používam v tomto návode (Mora 511), má škandinávsky výbrus a brúsi sa spôsobom aký budem opisovať nižšie. To však neznamená, že rovnakým spôsobom môžete brúsiť aj nôž s konvexným výbrusom.

Ďalšou vecou o ktorej sa treba zmieniť je či treba doštičky pred brúsením namáčať ako väčšinu brúsnych kameňov, alebo nie. Síce je pri výrobe týchto brúsnych doštičiek použitý vodný šmirgeľ, neznamená to že sa musia striktne používať navlhčené aj keď samozrejme voda pomáha vyplavovať preč zbrusované častice ocele. No pokojne môžu byť používané aj na sucho, brúsny účinok sa prakticky nezmení, len po určitom čase je vhodné buď povrch šmirgľa prepláchnuť vodou a vyčistiť, alebo ho jednoducho vymeniť za nový.

Tip: Nikdy nepoužívajte stolové krúžkové rýchlobrúsky, tie do ktorých položíte nôž a beháte dopredu-dozadu. V tomto si akurát tak zruinujete ostrie.

Položte nôž lícom na začiatok brúsnej doštičky.

Čepeľ nakloňte tak, aby sa celá plocha výbrusu dotýkala brúsnej plochy.

Ťaháte proti ostriu. Počas ťahu dole odďaľujete ruku aj mierne do strany, aby ste nabrúsili celú dĺžku ostria. Nesnažte sa tlačiť na dostičku, radšej používajte ľahké ťahy a viac opakovaní.

Pri špičke treba nôž jemne nadvihnúť, aby celá špička prišla pekne do kontaktu s brúsnou plochou.

Toto isté opakujete po prevrátení noža na druhú stranu, pamätajte, vždy ťaháte proti ostriu. Je potrebné, aby ste dodržali rovnaký počet ťahov na oboch stranách výbrusu. V prípade častého porušovania tejto zásady si postupom času vytvoríte nepravidelný výbrus, čo je nežiaduce.

Je nezmysel snažiť sa určiť nejaký konkrétny počet opakovaní, potrebných na nabrúsenie noža, pretože to závisí od stupňa zatupenia. No platí zásada trojnásobného zvyšovania počtu ťahov pri postupe z drsného na jemnejšie šmirgle. Príklad: Ak na drsnom šmirgli urobíte dajme tomu 10 ťahov (5 na jednej a 5 na druhej strane) na jemnom musíte urobiť 30 ťahov a na honovacom 90, aby ste dosiahli zrkadlový finiš a perfektnú ostrosť.

Skúškou správnosti, či ste správne nabrúsili nôž je jednoduchý očný test, pri ktorom nasmerujete čepeľ vodorovne ostrím nahor a pozriete sa zvrchu na ostrie. Ak na ostrí vidíte miesta, v ktorých sa odrážajú slnečné lúče, musíte sa vrátiť k šmirgľom a proces brúsenia zopakovať. Ak je ostrie bez odrazu, môžete pristúpiť k obťahovaniu noža .

Obťahovanie je rovnako dôležité ako samotné brúsenie. Obťahovanie odstráni takzvanú “ihlu”, ktorá sa vytvorí na ostrí počas brúsenia na šmirgľoch, alebo kameňoch. Sú to vlastne častice ocele, ktoré sú stále pripojené a balancujú na ostrí. Obťahovaním sa zároveň na úplnom konci ostria vytvorí mikroskopická konvex fazetka a dokonale zahladí aj tie najmenšie nerovnosti.

Tip: Pravidelné (časté) obťahovanie noža po každej činnosti podstatne predlžuje životnosť ostria bez potreby siahnuť po brúsnych šmirgľoch/kameňoch.

Ako obťahovadlo je najlepší remeň z kvalitnej kože. Dobre poslúži aj starý ČSĽA opasok s prackou. Je možné použiť iba opasok samotný, no ak naň nanesiete brúsnu pastu, podstatne znásobíte účinnosť obťahovania.

Nanášanie pasty.

Obťahovanie sa robí opačným spôsobom než brúsenie, tzn. nôž ťaháme po opasku smerom po ostrí. Ťahy musia byť robené striedavo na jednu a druhú stranu čepele. Môžete si opasok položiť napríklad na kraj stola, alebo ak ste v lese, koniec opaska upevníte o vetvu stromu, jednou rukou ho našpanujete a druhou obťahujete. Obťahovanie si vyžaduje najvyšší počet opakovaní. Urobte 100, pokojne aj 200 ťahov a váš nôž bude ostrý ako britva.

Ak si želáte odstrániť patinu z povrchu čepele, tak najlepší výsledok dosiahnete pomocou elektrickej kotúčovej brúsky a filcového kotúča s nanesenou pastou. No v prípade, že toto náradie nemáte, je možné vyleštiť čepeľ aj ručne. Naneste brúsnu pastu na kúsok rifľoviny a ručne preleštite. Pozor však na prsty, ostrie je veľmi blízko a stačí jeden nepozorný ťah!

Ako posledný krok, môžete navyše nôž obtiahnuť aj na prírodnom obťahovadle z brezovníka, ktoré je oveľa jemnejšie než koža, no má mierne abrasívne vlastnosti.

Výsledkom je najvyššia ostrosť. Môžete si pokojne oholiť predlaktie ruky, no myslím že oveľa “normálnejším” dôkazom je schopnosť noža bez problémov nakrájať papier.

Takáto brúsna doštička je vynikajúca vec do batohu na brúsenie v lese. Je ľahučká, spratná (hodíte ju do batohu a ani neviete, že ju máte, kdežto nosiť kameň…), v prípade zašpinenia je umývateľná, nevadí jej vlhkosť, dokonca ju v pohode môžete nechať na daždi, nemusí vás trápiť ak ju náhodou stratíte. V kombinácii s opaskom, ktorý s podstate nosíte stále so sebou, viete svoj nôž dostať do perfektného stavu kedykoľvek. Je vhodná pre začiatočníkov, aby si osvojili zručnosti brúsenia predtým, než sa rozhodnú prejsť na nejaké kvalitnejšie kamene. No nieje to pravidlo, ja tiež vlastním aj kvalitné kamene a pritom veľmi rád používam túto alternatívu hlavne na potulkách.